Richard má takmer dvojročnú dcérku, s jej mamou však nežije. Trápi ho, že dcérku takmer nevidí, lebo jej mama mu to odopiera a pri stretávaní mu robí neustále prieky. Ak mu aj umožní dievčatko vidieť, nenechá ho s ňou nikdy samotného, nedovolí mu ju ani len pokočíkovať v parku bez toho, aby nebola nablízku. Robertova mama videla svoju vnučku len jediný raz, aj to len na niekoľko minút (vraj aby mala bývalá Richardova priateľka pred súdom argument, že babka dievčatko videla).
Nedávno súd rozhodol, že Richard sa môže s dcérkou stretávať hodinu každý druhý víkend a cez pracovný týždeň raz - určili mu však čas, keď on musí byť v práci. Stretnutia môže byť opäť len v prítomnosti matky, dcérka je vraj ešte veľmi malá. Sudkyňa mu povedala, že po čase môže Richard požiadať o zmenu rozhodnutia.
Pre Richarda sa teda ani súdom nič nezmenilo, dcéru vídava opäť minimálne. Pritom výživné mu vraj určili dosť vysoké. Richard píše: "Nejde o to, ja na svoje dieťa platiť chcem, ale nie je to nespravodlivé, aby otcovia museli iba platiť, a pritom, ak matka nedovolí, nemali nárok na dôstojné stretávanie sa so svojím dieťaťom?" Richarda by zaujímali skúsenosti a názory iných otcov (ale aj mám), ktorí sa ocitli v podobnej situácii. Ako podobný problém riešili? Ako presvedčili druhú stranu, že aj oni majú právo rozvíjať vzťah so svojím dieťaťom?
Niektoré vaše príspevky uverejníme v prílohe VÍKEND v sobotu 12. marca. Prispevky nám môžete posielať aj na e-mailovú adresu vikend@sme.sk.
