„Kvôli rybám sem nechodím. Je to odpočinok, kontakt s prírodou. A keď ešte niečo aj chytím, nemá to chybu!“ pýši sa Vladimir Benevoľskij, ktorý práve hľadá vhodné miesto na zamrznutej vodnej hľadine neďaleko mestečka Ruza. Sivovlasý muž po päťdesiatke do svojho zamestnania v stavebnej spoločnosti denne dochádza vlakom. Na ryby si však skoro každú sobotu čas nájde.
Vladimir najradšej chytá vo vode do hĺbky troch metrov. Prvý vrt sa urobí na nesprávnom mieste. Háčik s olovkom miniatúrnej udice s jednoduchým navijakom klesne do hĺbky deviatich metrov. Vladimir nechápavo krúti hlavou a presúva sa bližšie k brehu.
Vŕtanie asi desaťcentimetrového otvoru v ľade pomocou obrieho vrtáku, vzdialene pripomínajúceho vývrtku, pôsobí na pohľad jednoducho, ale rybár sa zapotí s 30 centimetrov hrubým ľadom. Ak je ľad hrubší, k slovu sa dostanú aj dláta s dlhou rúčkou.
Vladimirovi sa príliš nedarí. Za viac ako dve hodiny vyvŕtal do ľadu päť dier a nemal ani jednu trofej. Háčik s návnadou drží tesne nad dnom a občas udicou pohýbe. Niekedy veľkou lyžicou zozbiera z hladiny ľadovú drť.
Doteraz mal Vladimir na zimnej rybačke vždy šťastie. Ľad sa pod ním prelomil iba raz na západe Ukrajiny. „Nebolo tam hlboko, len vyššie kolien. Vyšiel som na breh tak, že som pred sebou lámal ľad.“ Rybačka je pre neho bezpečná, už keď má ľad päť centimetrov. No dajú sa použiť aj lyže, ktoré rozložia váhu rybára na väčšiu plochu.
Vodičovi autobusu Alexandrovi Komisarovi sa naopak podaril slušný úlovok - asi tucet rybičiek veľkých ako sardinky, najväčšia má 20 centimetrov. Jeho malý stan sa rozprestiera nad tromi dierami v ľade a je v ňom príjemné bezvetrie a relatívne teplo. Alexej je na svoj úlovok hrdý, ale ani on sem neprišiel kvôli rybám. Prišiel si predsa oddýchnuť.
(tasr)
