Pred desiatimi rokmi odišli, ako mnohí iní, do vtedy ešte federálnej Prahy. Režisér Juraj Jakubisko, jeho manželka Deana Horváthová a ich syn Jorik. Deane Horváthovej veštica už dávno predpovedala, že malé peniaze nikdy neudrží a vždy bude narábať s veľkými. Potvrdilo sa to. Odštartovala už nejeden finančne náročný projekt manžela ako producentka, a zakaždým ho dotiahla aj do konca.

Jakubisko, ktorého nielen ona považuje za rodinné striebro Slovákov, pripadol po rozdelení republiky bratom Čechom. Z nostalgie po domove zvykne raz za čas zavítať aj na Slovensko, aby tu zrealizoval niektorý z projektov. V pospolitom národe rezonuje jeho meno tak, že v relácii Aj múdry schybí, na otázku, kto je najznámejší slovenský rozprávkar, odznie aj odpoveď: Jakubisko. Na jeseň tohto roku opustil Juraj Jakubisko režisérsky pult bratislavskej Novej scény, kde sa dostal do sporu s vedením divadla pri inscenovaní muzikálu Cigáni idú do neba. O tomto incidente, o tvorbe manžela aj o vlastných projektoch a herectve hovorí jeho manželka, Deana Horváthová.

V novembri ste uviedli do slovenských kín vami produkovaný film Kytice. Ako vás privítali naši filmári?

Nie je ich tu veľa… Mala som veľkú radosť, že prišli moji „hereckí“ kolegovia z ročníka – Števko Bučko, Marta Sládečková, Vladko Obšil a Juraj Predmerský. Napriek všetkému prežitému sme vychádzali vždy dobre. Roky medzi nami zotreli aj niekdajšie „detské“ rivality. Bola som úprimne šťastná, že sa im Kytica páčila. Ale najdôležitejšie je, že podľa výsledkov v kinách si našla aj miesto v srdci slovenského diváka.

V Čechách film zaznamenal závratný úspech. Ktoré ohlasy vás najviac potešili?

Od mladých. Pozvali sme na predpremiérovú projekciu triedu nášho pätnásťročného syna. Táto asertívna generácia bola prvou veľkou skúškou filmu. Bolo na nich vidieť, že sme im vrátili poéziu, ktorá sa vytráca z ich života. Na striebornom plátne sa nám podarilo dokázať, že nie mladí, ale naša generácia je arogantná. To my z nich robíme citovo otupených jedincov, aj našou nevšímavosťou k ich snom a potrebám. Stále je možné ukázať im, že krása a hodnoty existujú a cestu k nim si dokážu nájsť aj sami.

Boli aj ohlasy, ktoré vás roztrpčili?

Pobavila ma jedna reakcia. Až keď sme privítali v kine 250-tisíceho návštevníka a darovali sme mu fotoaparát, ozval sa novinár Jan Rejžek, ktorý sa zrazu prebral a na základe preňho nečakane vysokej návštevnosti začal dokazovať, že Kytice nie je umenie. Vyčítal nám, že film sa podkladá diváckemu vkusu, preto je tak navštevovaný. Myslím si, že 21. storočie ukončí nielen falošné uspokojovanie sa niektorých umelcov, že iba odmietaná kultúra je to pravé umenie, ale i odôvodnenia obchodníkov s nevkusom a nekvalitou, že masová zábava musí byť na podpriemernej estetickej a intelektuálnej úrovni.

Ste jednou z trojice scenáristov filmu. Ktorá je tá vaša tretina? Maškarný fašiangový pochod na konci filmu bol očividnou poctou filmom Juraja Jakubiska.

Radikálne som siahla do dramaturgického výkladu poviedok a František Brabec sa so mnou stotožnil. Zúčastnila som sa aj na konečnom výbere poviedok a veršov. Som pyšná na to, že ma napísali do titulkov ako spoluscenáristku. V našej firme je zvykom pracovať tímovo. Čo sa týka záverečnej scény, vyplynula spontánne. Jakubisko aj Brabec sú v tom nevinne, ja v tom mám prsty. Keď nápad vznikol, nikomu z nás nezišlo na um, že to bude vnímané ako „čistá jakubiskovina“.

Manžel nakrútil film Nejasná správa o konci sveta. Čo vám zišlo na um po útoku na New York? Napríklad, nakrútiť titul Jasnejšia správa?

Keď sme film vo februári roku 1997 pustili do kín, niektorí porevoluční predstavitelia českej filmovej akadémie, ktorí si privlastnili patent na určovanie novej kultúrnej kvality – typu pána Bartošku – mi dôverne oznámili, že to Juraj prehnal a film je v realite neprijateľný. Do roka začali povodne, zemetrasenia a prírodné katastrofy, neskôr bombardovali Juhosláviu, a keď sa dnes pozeráte na reportáže z Afganistanu… Zábery vyzerajú ako zábery z Nejasnej správy, lenže teraz nemôžete vypnúť televíziu, alebo odísť z kina. Juraj má v sebe niečo neuveriteľné. Akoby v duši nosil jeden obrovský radar, z éteru vníma a prijíma informácie, ktoré bežný človek neregistruje. Dokáže to v predstihu pocitovo zaznamenať a prerozprávať vo filmoch. Všetky sú poznačené tým, že pri vzniku má divák pocit, že je to typická Jakubiskova fantázia. A ono sa to stane. Neskôr, ale stane sa. Juraj vie byť prorocký.

Svojho času to bol najdrahší film, vyrobený v Čechách. Trúfate si ešte na takýto veľkolepý projekt?

Teraz máme ešte drahší. Chceme nakrútiť Jurajov film Tretie pohlavie. Predbežne vychádza na štyri a pol milióna dolárov a to je suma bez honorárov pre hercov.

Dve pohlavia majú odrazu konkurenta?

Bude to milá komédia. Jurajova pointa je v tom, že tretie pohlavie skutočne existuje, len si to neuvedomujeme. Nezapodieva sa problémami transvestitov, homosexuálov ani ničím podobným, čo by mohla téma evokovať. Je o reinkarnáciách, pohybujú sa v ňom ľudia s aurami.

Aké to je, byť manželkou slávneho režiséra? Čo vás to stálo, vystúpiť z jeho tieňa?

Nemyslím si, že som bola v jeho tieni. Bola som vždy pri ňom a pri ňom vždy zostanem. Náš vzťah je partnerský a možno aj preto tak dlho vydržal. Prvých päť rokov sme spolu žili a báli sme sa spolu pracovať. Bola som známa eruptívnou povahou. Keď som videla, ako kolegyne v divadle pracovali so svojimi manželmi, aké to bolo často až nedôstojné. Nechcela som si takto zasahovať do manželstva. Ale keď Juraj napísal scenár Sedím na konári a je mi dobre, poprosil ma, aby som hrala Želmíru. Bola napísaná ako prototyp Litvajovej a iných komunistických dám. Kolegyne sa ju báli hrať v podobe, ako bola zobrazená. A tak som sa do Želmíry pustila ja. Vtedy sme zistili, že spoločná práca nenarušuje náš vzťah, skôr naopak. Po zmene režimu som zmenila povolanie a stala som sa z jeho herečky jeho producentkou a definitívne som opustila milované divadlo.

Nechýba vám?

Po príchode do Prahy som začala hrať v Divadle bez zábradlí. Ale odrazu som pocítila, že nemôžem robiť projekt, v ktorom nebudem zúčastnená ako rovnocenný partner. Že neviem byť len radovým členom súboru. Momentálne uvažujem, že budem produkovať divadelné predstavenie, kde by sme sa alternovali s Martou Sládečkovou. Určite v Prahe, na Slovensku nemám chuť ísť do divadla.

Poznáte nejaké slovenské divadelné predstavenia?

Nedávno som videla výborné martinské predstavenie Romana Poláka Don(a) Juan(a). Skvelé! Jana Oľhová hrala bravúrne, neviem si v tejto úlohe predstaviť niekoho iného. To bol režijný nápad za milión. A to je réžia!

Popísalo sa o tom už dosť, ale predsa, prečo sa Juraj Jakubisko ešte pred dokončením muzikálu Cigáni idú do neba na Novej scéne vrátil do Prahy?

Chyba je asi v tom, že do vedenia divadla sa nedostali ľudia s nesplnenými snami, ale s nesplnenými ambíciami, ktoré sa snažia realizovať. A nemajú na to profesionálne skúsenosti ani úroveň. Na to, aby ste sformovali profesionálny súbor a novú repertoárovú tvár divadla, musíte byť výborný divadelník, manažér, musíte si vedieť nájsť profesionálov – aj s odlišným názorom. Musíte stavať na osobnostiach, ich práci a nielen sa prikrývať ich menami.

Minister kultúry riaditeľa Novej scény odvolal. Nezmenilo to váš postoj?

Uvidíme, ako sa všetko ešte vyrieši. Zatiaľ sa nové vedenie neozvalo ani pánu Jakubiskovi, ani jeho právnemu zástupcovi, ani Jakubisko Filmu ako manažérovi pána Jakubiska. Dúfam, že sa tak stane v najbližšom čase, pretože z právneho hľadiska divadlo naďalej šíri toto predstavenie, a tým dochádza k sústavnému porušovaniu autorských práv. Boli by sme neradi, aby škoda narástla do neriešiteľnej podoby. Právny spor je stále medzi Novou scénou a autorom. Nový pán riaditeľ by mal situáciu riešiť, i keď ju spôsobil riaditeľ bývalý.

Ako to znášal váš manžel?

Veľmi zle. Bolo to preňho sklamaním. Aj z toho, že chcel znovu urobiť niečo pre Slovensko. Prekvapili ma bludy od takzvaných profesionálov, že Jakubisko ako výborný filmový režisér by svojou prácou zničil divadelnú kultúrnu hodnotu, akou je predstavenie na Novej scéne.

Veľkí epickí filmoví režiséri typu Bergmana, Vajdu, vedeli urobiť neuveriteľné divadelné predstavenia, pretože práca v divadle je zlomkom práce na filme. Navyše, Juraj je multikultúrny režisér, filozof, ktorý režíroval i Laternu magiku. A tú nezvládne ani každý filmový režisér. Spomínam si, že keď išiel režírovať operu Krútňava do SND, pustil sa do práce s veľkou radosťou. Spravil nádherné predstavenie, ktoré oslovuje aj mladých. Som presvedčená, že úspech inscenácie tkvie práve v tom, že ani umelecký šéf opery SND pán Hrubant, ani generálny riaditeľ SND pán Jamrich mu nezasahovali do práce.

Cítite sa po desiatich rokoch v Prahe doma?

Cítim sa doma tam, kde si postavím svoj dom. Oplotím si ho, a je mi jedno, či je to na Mesiaci alebo na Marse, na rok alebo na sto. Domov si vytváram tam, kde momentálne žijem.

Ako vychádzate so Slovákmi žijúcimi v Prahe? Je to priateľská komunita?

Vždy som sa priatelila s ľuďmi, ktorých som mala rada, ktorých som dokázala akceptovať, a ktorí dokázali akceptovať mňa. Mám veľa priateľov medzi Slovákmi, ale určite nie preto, že sú Slováci.

Ako vyzerali vianočné sviatky v rodine Jakubiskovcov?

Vianoce milujem ako malé dieťa. Schádzame sa celá rodina, tri dni leňošíme, užívame si jeden druhého a priateľov. Dva týždne pred Štedrým dňom prepadnem zdobeniu a do 24. decembra máme vyzdobenú i kúpeľňu. Nie je kút v dome, ktorý by nevoňal čečinou a vianočnou atmosférou. Výzdoba u nás zotrváva až do Veľkej noci. Celé sviatky sme vždy doma. Neviem si predstaviť Vianoce v hoteli.

Ako plánujete Silvester?

Silvester nikdy neplánujeme. Nemám rada plánovanú zábavu. Minulý rok sme sa ocitli v romantickom prostredí – na zámku u priateľov. Na Nový rok sa stretávame celá rodina u nás doma na obed alebo večeru a dáme si šošovicu, aby sme boli bohatí, zdraví a šťastní, čo je určite lepšie, ako byť chudobný, chorý a nešťastný.

TINA ČORNÁ

FOTO – ARCHÍV DEANY HORVÁTHOVEJ