Šestnásťročná Sidónia drží v náručí spiace bábätko. „Nedala by som ju za nič na svete,“ hovorí a hladká nemluvniatko po malej hlavičke. Dieťa, ktoré objíma nie je jej mladšia sestrička. Je to jej dvojtýždňová dcéra. Sidónia je jednou z dievčat, ktorých dospievanie nezmazateľne poznačil pôrod. Udalosť, o ktorej mnohé jej rovesníčky zatiaľ iba počúvajú na hodinách rodičovskej výchovy.Tlačové agentúry z času na čas prinesú správu o najmladších rodičkách v rôznych krajinách sveta. V roku 1989 malo napríklad porodiť v Peru desaťročné dievča, o rok neskôr v Turecku dokonca deväťročné. Pred dvoma rokmi prišla informácia o najmladšej rodičke na Sibíri – jedenásťročnom dievčati, ktoré v Omsku priviedlo na svet chlapčeka.

Pred tromi rokmi vstávali dupkom vlasy pedagógom vo Veľkej Británii, kde je tehotenstvo mladistvých jedným z najpočetnejších v krajinách západnej Európy. Po tom, ako dve členky formácie Spice Girls oznámili, že sú tehotné, vzrástli obavy, že mnohé mladé obdivovateľky skupiny budú svoje vzory nekriticky nasledovať a bez obáv vhupnú do druhého stavu.

Na Slovensku sa o mladistvých rodičkách dozvedáme z médií zväčša iba vtedy, keď na potomkovi spáchajú trestný čin. Napríklad, keď pred štyrmi rokmi zadržali policajti v Dunajskej Strede sedemnásťročné dievča, ktoré krátko po pôrode novorodenca zavraždilo a odložilo do kontajnera.

Podobné prípady sú však našťastie zriedkavé. Oveľa častejšie sa stáva, že tehotné mladistvé dievča sa rozhodne, neraz aj napriek vôli najbližšieho okolia, dieťa porodiť a vychovávať.

Neviem, ako to raz dcére vysvetlím

V mnohých krajinách už dlhé roky existujú ústavy, kde deti, takpovediac organizovane a pod dohľadom štátu, vychovávajú svoje deti. U nás je takéto zariadenie v Zlatých Moravciach. Tunajší Reedukačný domov pre mládež, ktorý je spojený aj so zariadením pre mladistvé matky s deťmi, je na Slovensku jediným ústavom tohto druhu. Všetkým dievčatám, ktoré tu sú, nariadil ústavnú výchovu súd. Boli totiž problémové. Ich deti boli v nejednom prípade počaté na úteku, či už z rodiny, z detského domova alebo z „polepšovne“. V zlatomoravskom ústave dostávajú mladé mamičky šancu rozvíjať citový vzťah k dieťaťu, učia sa ako sa oň postarať a súčasne tu môžu ukončiť aj základnú školskú dochádzku, prípadne sa vyučiť.

Jednou z jeho obyvateliek je aj 17-ročná Zuzana z Dubnice nad Váhom, ktorá tu žije spolu so svojou 16-mesačnou dcérkou Natáliou.

„Prečo som sa sem dostala? Chodila som na diskotéky, neposlúchala som, prichádzala som neskoro domov a niekedy som doma nebola aj tri dni. Bavil ma taký život.“

Ako pätnásťročná Zuzana otehotnela. A dá sa povedať, že si svoje dieťa uhájila.

„Najskôr som sa nemala stať matkou. Keď sa mama dozvedela, že som v druhom stave, trvala na tom, aby som išla na potrat. Ja som však zakaždým utiekla.“

S novou situáciou svojej dcéry sa napokon Zuzanini rodičia vyrovnali a vzájomné vzťahy sú dnes už vraj dobré.

„Bola som prekvapená, že sa s tým zmierili. Malú majú veľmi radi a často sem za nami chodia. Niekedy sa až čudujem. Podľa toho ako sa stavali k tomu, že som tehotná, som si myslela, že ma úplne odpísali. Ani neviem ako im to mám vrátiť.“

Život v ústave podľa jej slov nie je jednoduchý, no napriek tomu veľmi nerepce. Je tu tvrdý režim, čo však má podľa nej aj neodškriepiteľné plusy.

„Pre mňa určite. Keby som bývala doma, možno by som sa o dcérku tak dobre nestarala a nechávala by som všetko na mamu. Tu som k tomu nie, že donútená, ale vlastne nemám ani čo iné robiť,“ vraví Zuzana a s prostoduchou úprimnosťou dodáva: „Samozrejme, stále by ma bavilo chodiť na diskotéky, ale nemám možnosť. Bola som dvakrát doma na dovolenke, tam som si užila aj diskotéky. Skrátka nemám pocit, že by som pôrodom predčasne dospela. Cítim sa na sedemnásť, ba možno ešte aj mladšie,“ chichoce sa.

Možno aj preto bolo pre ňu vraj zvládanie povinností spojených s materstvom a výchovou dieťaťa spočiatku veľmi ťažké. „Niekedy cítim, že som o niečo prišla, že som vlastne stratila mladosť, ale zase mám to, čo nemajú druhé dievčatá. Dá sa povedať, že si závidíme navzájom. Ony mi závidia, že mám dieťa, ja zase im, keď idú na dovolenku, že sú voľné.“

V Zlatých Moravciach by Zuzana aj s dcérkou mala byť do júla budúceho roku. Vtedy dovŕši osemnásť rokov a ukončí záverečnými skúškami aj návštevu tunajšieho učilišťa. Čo bude ďalej, ešte nevie. Pociťuje však obavy.

„Tu mám všetko. Mám kde bývať, mám čo jesť, ale keď prídem domov, budem síce u mamy, ktorá mi pomôže, ale už vlastne budem odkázaná sama na seba. Nebude tam riaditeľ a vychovávateľky, ktoré zariadia všetko, čo treba.“

Bojí sa však aj výčitiek, ktoré by jej raz mohla adresovať Natália. „Ani neviem, či jej vôbec poviem, že sme tu boli. Ale asi budem musieť, lebo mám veľa fotiek a určite sa bude pýtať, kto je tá teta v bielom. Ale neviem ako jej poviem, že som bola zlá a preto som bola v ústave.“

Vychovávame aj ich, sú to ešte deti

„Počas existencie zariadenia ním prešlo asi päťdesiat dievčat, ktoré tu porodili. Najmladšia mala štrnásť,“ hovorí Mgr. Michal Zölder, riaditeľ Reedukačného domova pre mládež a Zariadenia pre matky s deťmi v Zlatých Moravciach. V ústave pôsobí od jeho vzniku v roku 1990. Kým ustanovizeň neexistovala, riešila sa otázka problémových dievčat a zároveň mladistvých matiek individuálne.

„Keď bolo takéto dievča tehotné, chodilo do poradne a keď prišiel čas, porodilo v miestnej nemocnici. Potom ju poslali do dojčenského ústavu v Nitre, kde bola s dieťatkom, kým kojila. Ak bola veľmi neprispôsobivá, odišla odtiaľ aj skôr. No a potom ich od seba odtrhli,“ vysvetľuje M. Zölder.

Ani dnes však nie sú mladistvé matky umiestňované do ústavu proti svojej vôli.

„Dostanú ponuku nastúpiť k nám. Musia však samy vyhlásiť, že sem chcú ísť. Tým pádom na seba berú všetky záväzky, ktoré z toho plynú, no na druhej strane im poskytujeme nadštandardné služby. To však neznamená, že sa im o deti staráme. To sa musia naučiť. Takisto tu platia isté obmedzenia, napríklad, čo sa týka návštev alebo dovoleniek. My ich totiž nevychovávame len ako matky, my vychovávame aj ich, lebo sú to vlastne ešte deti.“

Zlatomoravské zariadenie pre mladistvé matky má kapacitu pre 17 rodičiek a ich deti. Momentálne je obsadené približne na päťdesiat percent. Mladá mamička tu môže byť s dieťaťom pol roka po pôrode. Je to niečo ako materská dovolenka. Potom musí pokračovať v štúdiu tam, kde ho prerušila a dieťa odovzdáva do mikrojaslí v ústave. V rámci toho funguje aj základná škola a krajčírske učilište. Dievčatá však môžu chodiť do školy aj inde. Michal Zölder napríklad spomína zverenkyňu, ktorá dochádzala do Nitry, kde napokon aj ukončila strednú zdravotnú školu.

Problém nastáva, keď dievča dovŕši osemnásť rokov. Riaditeľ hovorí, že s tichým dovolením tu môžu s deťmi zostať aj potom. „Ešte sme žiadnu nevyhodili, ale zase, ona sama musí chcieť zostať. Mali sme tu dievčatá, ktoré zostali aj dlhšie. Keď dievča dovŕši osemnásť, má v podstate tri možnosti. Buď sa vydá, čo samozrejme môže aj skôr, alebo ide do rodiny, z ktorej prišla, alebo do azylového domu. Pobyt v ňom však býva časovo ohraničený. Slobodná matka to skrátka nemá ľahké.“

Dievčatá umiestnené v ústave v Zlatých Moravciach pochádzajú väčšinou zo sociálne slabých alebo rozvrátených rodín. Niekedy sa ukáže, že vzťah k potomkovi nie je taký, ako pôvodne deklarovali. Mali tu už aj prípady, keď dievča z ústavu utieklo aj za cenu, že dieťa bude umiestnené do detského domova. To sú však extrémne prípady.

Druhým extrémom sú takpovediac rozprávkové príbehy. „Jeden sme zažili aj u nás,“ hovorí Michal Zölder a pokračuje: „Volala sa Renáta, mala šestnásť rokov a priviezli nám ju z detského domova. Počas vianoc ju zobrali do nemocnice s podozrením na zápal slepého čreva a pri vyšetrení zistili, že je tehotná. U nás porodila chlapčeka a učila sa za krajčírku. Medzitým jedna charitatívna organizácia z Holandska navštevovala detský domov, z ktorého k nám prišla. Tak sa dostali za ňou až sem, začali sa jej venovať, navštevovali ju a zaplatili jej aj hodiny angličtiny. Keď tu urobila záverečné skúšky, tak sme jej vybavili pas, kúpili lístok do Amsterdamu a posadili ju aj s malým Jožkom na autobus. V Holandsku bola tri mesiace a počas pobytu si našla známosť. Neskôr sa tam vydala a už má druhé dieťa. Prednedávnom sme od nej dostali pohľadnicu.“

Niekedy ľutujem, ale syna by som preč nedala

„Môžem povedať, že som sa veľmi zmenila. Zmenil ma môj syn,“ hovorí šestnásťročná Martina z Púchova, matka desaťmesačného Erika. „Kým som nebola matkou, tak som si myslela, že si budem môcť vždy robiť, čo chcem. Dnes viem, že nie.“

Martina otehotnela krátko po pätnástinách, s o deväť rokov starším mladíkom. V tom čase spolu chodili tri roky. Tehotenstvo pred rodičmi tajila tak dlho, ako to len bolo možné. Keď to zistili, nemohli už nič robiť. „Bola som už v siedmom mesiaci a bývala som u svojho priateľa,“ spomína. Ako tehotná prišla do ústavu v Zlatých Moravciach. Porodila tu a spolu s malým Erikom tu dnes aj žije. Jej priateľ a otec dieťaťa, ktorý si momentálne odkrúca základnú vojenskú službu, ju často navštevuje a obaja sú rozhodnutí, že sa zoberú. Osvojiť si materské povinnosti pre ňu vraj nebolo ťažké. Má totiž malú sestričku a často pomáhala mame, keď sa o ňu starala.

„Budem tu ešte vyše roka. Domov by som mala ísť v marci 2003. Dlhšie nechcem zostať. Mám tu síce istotu a zázemie, ale dúfam, že keď sa vrátim domov, aj tam to budem mať.“

Martina dúfa, že jej syn ju raz nebude odsudzovať za to, že sa stala matkou v takom mladom veku.

„Ja sama nemám pocit, že by som o niečo prišla. Možno som naozaj predčasne dospela, možno niekedy aj ľutujem, že som tu, a že som urobila to, čo som urobila, ale som rada, že Erika mám a preč by som ho nikdy nedala. Chcem ho vychovať tak, aby nedopadol ako ja.“

Režim takmer vojenský

„Dievčatá si uvedomujú, že stratili mladosť, ale už pre ne jednoducho niet návratu. A ony to dobre vedia,“ hovorí vedúca zlatomoravského zariadenia pre matky s deťmi, Mgr. Katarína Beňová. Jedným dychom však dodáva, že zverenkyne obdivuje. „Keď si predstavím, koľko majú povinností, a že ich musia zvládnuť v takom mladom veku, naozaj, klobúk dolu. Poviem vám pravdu, ja sama by som to asi ťažko zvládala.“

Režim je skutočne až vojenský. Budíček o šiestej ráno. Ak niektoré z dievčat nestíha (napríklad nemá ešte všetko opraté alebo vyžehlené), môže sa dať vychovávateľkou zobudiť skôr. Potom nasleduje rutinný kolobeh, ktorý sa zastaví vlastne až večer, a na ktorý dozerajú zdravotné sestry a vychovávateľky. Mladé mamičky sú oslobodené iba od varenia. Svojim deťom servírujú jedlo, ktoré sa pripravuje v ústavnej kuchyni. Hygiena, upratovanie, pranie, kŕmenie a všetko, čo súvisí so starostlivosťou o dieťa, musia zvládnuť vlastnými silami. Okrem toho navštevujú školu. V tom čase sa deťom venujú zdravotné sestry v ústavných mikrojasliach.

„Zvyknúť si na tento režim nie je pre niektoré dievčatá spočiatku jednoduché. Ťažko si privykajú najmä na zodpovednosť. Niektoré sa stavajú na zadné, ale jasne na nich badať, že postupne povoľujú, spolupracujú a o svoje deti sa vzorne starajú,“ hovorí K. Beňová. Zatiaľ vraj nespozorovala, že by mladé mamičky dávali najavo, že ich deti sú nechcené. „Ako vravím, veľmi pekne sa o ne starajú a majú k nim hlboký citový vzťah. Sú to predsa ich deti.