Existujú síce aj namáhavejšie preteky ako Železný muž, ale nie je ich veľa. Ironman, táto najdlhšia oficiálna forma triatlonu, zahŕňa 4 kilometre plávania, 180 kilometrov jazdy na bicykli a po tom všetkom si ešte zabehnete maratón. Napriek týmto číslam sú súťaže o Železného muža, ktoré sa každoročne organizujú po celom svete, obsadené väčšinou takmer rok dopredu.
Jednou z nich je aj Veľký floridský triatlon. Patrí medzi päť súťaží Ironman, ktoré sa konajú v Spojených Štátoch.
Tmavé chvíle pred štartom
Je sobota, pred piatou ráno. V meste Clermont na severnej Floride sa schádzajú stovky pretekárov. Niekoľko miestnych obyvateľov, čo sa ešte pred úsvitom vybrali venčiť psov, nenápadne pokukuje na ich dohladka oholené nohy a hrude.
Za svetla pouličných lámp a mohutných reflektorov, osvetľujúcich štartový areál, sa pretekári pomaly prezliekajú. Slnko sa stále neobjavuje. Niekoľkí sa vytrácame k brehu jazera Minneola, kde uprene hľadíme do tmy a premýšľame, ako asi nájdeme bójky, ktoré majú vyznačovať dráhu.
Štart – s modlitbou
Nakoniec, asi okolo siedmej ráno, slnko predsa len vykukne. To je už na pláži nastúpených 874 pretekárov a takmer tisíc fanúšikov a organizátorov. Pred štartom sa za duše pretekárov pomodlil farár. Skúsení veteráni sa usmievajú, začiatočníci zaháňajú čierne myšlienky na vlastnú smrteľnosť.
Štartuje celé pole naraz. Výsledný efekt pripomína inváziu do Normandie, lenže v čiernych neoprénoch a opačným smerom – do vody.
Plávanie – s kopancami do tváre
Pláva sa v jazere, čo vždy poteší, lebo žabince chutia lepšie ako slaná voda. Aj tým najlepším sa totiž občas stane, že si chlipnú.
Trasa vedie takmer kilometer do jazera, okolo bójky, a potom späť na pláž. A to celé dvakrát. Čo skúsenejší si rýchlo našli svoje tempo. Tí, čo to absolvujú prvý raz, prepočítavajú v hlave naučené rýchlosti z bazéna, aby si vyrátali čas k prvej bójke.
Skúsenosti z plavárne sú tu však málo platné. Pláva sa totiž v neoprénoch, čiže rýchlejšie, lebo materiál nadnáša. Okrem toho v húfoch, teda ešte rýchlejšie, lebo je to ako plávanie po prúde. No na druhej strane, pláva sa na otvorenej vode vo vlnách, takže tempo, na ktoré je človek zvyknutý z bazéna, sa hľadá ťažko. Rýchlosti a pohode neprospieva ani pravidelný prísun kopancov do tváre.
Konečne doplávané. Nastáva klasický problém – vyzliekanie neoprénov. Zvyčajne sa s tým človek trápi, lebo sú priliehavé a nechcú zliezť z tela. Jedným z obľúbených riešení je preto natretie celého tela pred pretekmi olejom na vyprážanie.
Tu to však mnohí robia inak. Len čo vylezú na pláž, rozopnú si vrch neoprénu a flopom sa hodia na chrbát, s nohami dohora. Ako havarovaný chrúst. Pribehne pomocník, alebo ešte lepšie, pomocníčka, chytí oblek pri páse a stiahne ho na jeden šup ako taký banán. Nejednému zliezli aj plavky.
Potom všetci vbiehame do stanu, kde sa kolektívne v plnej rýchlosti prezliekame. Naraz asi 200 nahých chlapov. Rýchlo uterák, plavky dolu, obliecť šortky a tielko, nasadiť okuliare, rukavice, prilbu.
A už ďalší pomocník behá od človeka k človeku a natiera chrbty, nech sa nespália počas šiestich hodín na bicykli. Ešte pár hltov vody a kúsok pomaranča a potom už šprint k bicyklu.
Čaká nás 180-kilometrová túra po severnej Floride.
Bicykel – s kopcami, vetrom a slnkom
Podľa mapy je Florida rovina, organizátorom sa však podarilo nájsť všetkých päť kopcov, ktoré v tomto štáte existujú. Zopár ich je takých strmých, že zaskočení cyklisti nestíhajú preradiť rýchlosti, zliezajú z bicykla a s hanbou ho tlačia.
Spočiatku je zamračené a prvých pár hodín ani nefúka. Ideálne počasie na cyklistiku. Trasa sa kľukatí po miestnych cestách, ktoré z diaľnice ani nevidieť. Táto časť Floridy je na tom snáď horšie ako najchudobnejšie oblasti Slovenska. Doslova v tieni Disneylandu tu žijú ľudia v plechových búdach a mobilných domoch. Vidieť celé rodiny, černochov čiernych ako uhoľ, ktorí ručne obrábajú malé kamenisté políčka. Ako otroci. Keď sa popri nich prehnal pelotón na bicykloch za tri tisícky dolárov, ani len nezdvihli hlavy.
Asi po 100 kilometroch, keď už na všetkých lezie únava, sa počasie zmení. Začína páliť slnko a fúkať. Hlavy klesnú, dialógy stíchnu. Počuť škrípanie zubov a nadávky.
Po pretekoch organizátori oznámili, že nárazový vietor dosahoval vyše 40 kilometrov za hodinu. To je počasie pre jachtárov, nie cyklistov.
Po 180 kilometroch majú toho už všetci plné zuby a začínajú sa tešiť na beh.
„Už to nie je ďaleko,“ utešujú sa, „už len maratón.“
Maratón – s fatamorgánou a študentkami v bikinkách
Čaká nás vyše 42 kilometrov behu po horúcom asfalte v tridsaťstupňovom teple. Beží sa trikrát okolo obrovského jazera.
Na maratóne je horšia psychická než fyzická únava. Ak zvolíte ležérne tempo, tých 42 kilometrov zvládne väčšina dobre trénovaných ľudí. Keď už nie ináč, tak aj chôdzou. Človeka síce bolí každý sval a kĺb, ale to sa dá prežiť. Veľa ľudí však vypadne najmä preto, že psychicky nezvládnu predstavu ďalších štyroch až piatich hodín týchto múk.
Organizátori sa aj tento problém pokúsili vyriešiť svojsky. Aby bežcov povzbudili, vypísali odmenu 3000 dolárov pre najlepšiu občerstvovaciu stanicu. Na okruhu ich bolo asi desať.
A tak sa „občerstvovatelia“ priam prekonávali.
Jedna skupinka ponúkala bežcom okrem klasických iontových drinkov kompletné občerstvenie vrátane piva, vína a bifstejkov. Tých unavenejších uložili na pojazdné postele, kde im dávali bleskovú masáž.
Asi o kilometer ďalej boli študenti Floridskej univerzity. Neponúkali síce nič moc, zato to servírovali študentky v bikinách a asi pre sto pretekárok svalnatí chlapci.
Občerstvovacie stanice mali aj mená – napríklad Oáza či Fatamorgána. A naozaj tak pôsobili, najmä po zotmení. Pretekár sa v úplnej tme trápi, a tu sa pred ním z ničoho nič každých desať minút vynorí svetlo, hudba a ľudia. Nakŕmia vás, potľapkajú a pošlú opäť do tmy.
Cieľová páska pre každého
Záverečný kilometer stál za tých trinásť hodín námahy. Cieľová čiara bola priamo v strede mesta Clermont, vysvietená ako vianočný stromček. Záverečných 200 metrov je úžasných. Ulice lemujú tisíce divákov, desiatky fotografov a kameramanov. Dokonca aj tí, čo sa pred chvíľou ledva vliekli už aj pešo, pookrejú. Adrenalín nás ženie do šprintu k cieľovej páske, ktorú rozvinú pre každého pretekára osobitne. Len dokončiť je totiž občas víťazstvom.
* * *
Stálo to deväť mesiacov tréningu, dve až tri hodiny denne. Spolu stovky hodín v posilňovni, 300 km v bazéne, 1000 kilometrov behu a šesťtisíc kilometrov jazdy na bicykli – zhruba vzdialenosť z Bratislavy do New Yorku.
To všetko pre trinásť hodín srandy a asi minútu absolútnej extázy. TOMÁŠ VALÁŠEK
FOTO – AUTOR
