Dve prózy a jedna básnická zbierka sú základom knihy, ktorá v tejto podobe vychádza po prvý raz. Básnická zbierka S lodí jež dováží čaj a kávu vyšla v roku 1927 a má v Bieblovom diele zvláštne miesto: obsahuje básne, ktoré zhmotnili a jedinečne zrealizovali vízie poetizmu. O čom poetisti v kaviarňach snívali, to ich básnický druh uskutočnil. Tri mesiace pobytu u protinožcov neboli síce príliš dlhou dobou, ale aj tak básnik vykonal, povedané slovami Zdeňka Kalistu, to, čo sa „nikto z nás, ktorí sme kedysi podľahli kúzlu exotických krajín, neodvážil“.
Púť, ktorú uskutočnil, bola dokonale poetistická, ale keď sa vrátil, zistil, že poetizmus je v koncoch, kritici mu odzvonili a umelci našli nový ideál v artificelizme. F. X. Šalda ako najuznávanejší kritik zbierku pochválil, ale zároveň vymedzil hranice Bieblovho talentu: „Hľadať faustovské alebo karamazovské alebo nietzschovské výboje v tomto smutnom, plachom, melancholickom človeku a vyčítať, že ti ich nedáva, nie je spravodlivé.“
Konstantin Biebl oboplával celý svet a domov sa vrátil triezvy a rozčarovaný. Nevieme, čo od cesty očakával a čo na Jáve hľadal, iste nespisoval nespravodlivosti a zločiny holandského koloniálneho systému, o tom, ako komunista musel všetko vedieť aj v Prahe. Boli to Jávanky a erotika, mohli by sme povedať podľa námetov básní a jemného, senzuálneho pradiva, ktorým je zbierka spojená. Večne zamilovaný tridsiatnik bol v tej dobe už uznávaným básnikom, ale podľa charakteristiky Václava Černého „chlapčenské, naivné a slabé dobráčisko“. Chlapčenský a naivný zostal i v zbierke.
„Pojedem spolu já a ty / vezmeš s sebou jen kufřík a svoje rty,“ píše v titulnej básni S lodí jež dováží čaj a kávu. Biebl má aj v tejto zbierke ďaleko od plynulej, brilantnej a pritom ležérnej poézie Nezvalovej. Práve naopak. Opar melanchólie, ten pocit tragickej nenávratnosti života je zatajený v tejto poézii a vždy sú to konkrétne zážitky: v básni Pacienti opäť spomína otca, ktorý sa nevrátil z bojísk prvej svetovej vojny. Spáchal samovraždu a rodine poslali pozostalosť: „plášť od lápisu, šavle a pouzdro na cigarety / v něm jedna jediná: německá / s hnědou a zaschlou skvrnou na pozlátku“. Samovraždou skončil i Konstantín Biebl, 11. 11. 2001 uplynulo presne päťdesiat rokov. Jeho osobnosť sa vždy tak trochu strácala pri oslnivých postavách Nezvala, Seiferta či Halasa a knižkou sa tak čiatočne spláca dlh, ktorý voči básnikovi máme.
Cestopisné prózy Cesta na Jávu a Plancius nesú pečať básnika, hoci básňami v próze nie sú. Biebl ich spoločne s básňami nepublikoval, ctil odlišný charakter poézie a prózy, a myslím, že oprávnene. Básne prepisoval, nemilosrdne ničil to, čo považoval za slabé. Niekoľko dní pred smrťou tak spálil väčšinu zbierky Bez obav.
Z väčšiny básní a veršov Konstantina Biebla dýcha čistota, poctivosť, naivita a neha. A všetko to patrí k tomu najlepšiemu z jeho básnického odkazu.
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik, výtvarný a literárny kritik)
