FOTO - ČTK
Krátke príbehy s dlhým doletom
Jedna postava na konci krátkeho príbehu s dlhým názvom Za tmavej noci som vyšiel zo svojho tichého domu, ktorý napísal Peter Handke, vypovie túto vetu: "...nedá sa veriť nikomu, kto aspoň občas nie je nadšený sám sebou." Sú ľudia, ktorí si myslia, že Peter Handke píše tak často o sebe práve preto, že je sebou nadšený.
Nedajme sa tým pomýliť. Prvá osoba ešte nemusí znamenať narcizmus. Hlavnou postavou mnohých kníh Petra Handkeho je naozaj osoba, ktorú by sme mohli označiť za samého autora, ale nepitve sa v sebe zo samoľúbosti. Handke je typ autora, ktorý si potrebuje vysvetliť vlastný život tým, že píše o sebe.
Narodil sa 6. decembra 1942 v tej časti Rakúska, ktorú poznáme pod názvom Korutánsko. Rakúska literatúra to nemá v Európe ľahké. Veľké Nemecko ju ešte stále berie ako regionálnu, a ani doma nemá na ružiach ustlané. Tí najväčší rakúski spisovatelia sa vždy vyznačovali kritickým ostňom k rakúskej spoločnosti. Thomas Bernhard zakázal doma uvádzať svoje hry a Elfriede Jelineková je permanentnou kritičkou meštiackeho Rakúska.
Peter Handke, ktorý dnes býva vo Francúzsku, bol rozhnevaným mladým mužom už pri svojom vstupe do literatúry. Niečo naznačujú názvy jeho prvých diel: próza Sršne vyšla zároveň s jeho prvou hrou Nadávanie publiku v roku 1966. Odvtedy napísal Handke celý rad próz a hier, román Strach brankára pri jedenástke, novelu Ľaváčka, hry Sebaosočovanie, Kaspar či prózy Hodina naozajstného vnímania alebo Nešťastie bez želaní. Aj ona je veľmi osobná: Handke sa v nej vyrovnáva so samovraždou svojej matky. Túto útlu knižku končí vetou: "Neskôr o tom všetkom napíšem podrobnejšie."
Nie je dôležité, či toto svoje predsavzatie raz naplní (doteraz to neurobil), pretože ono charakterizuje metódu handkeovského písania. Akoby písal iba synopsy svojich budúcich rozsiahlych románov. Tento spôsob je pre čitateľa veľmi efektívny: autor ho nezaťažuje húštinou detailov, servíruje mu iba podstatu. Pravdaže, je to aj veľmi namáhavý spôsob čítania. Handkeho knihy sa nečítajú na jeden dúšok, stále akoby sa zadrhávali.
Takou je aj dvojdielna novela Krátky list na dlhú rozlúčku skladajúca sa z častí Krátky list a Dlhá rozlúčka. Mladý muž v nej prichádza do Ameriky a už na druhý deň sa pýta sám seba, či ho táto skúsenosť zmenila. Nie je to ani cestopisná reportáž, ani steinbeckovské poznávanie nového kontinentu. Handke píše o sebe, o svojej skúsenosti, o rozpadávajúcom sa vzťahu k žene menom Judita.
Ak spomenie Ameriku, tak iba v množstve detailov, ktoré by mohol nazbierať hocikde inde. Je to Amerika literatúry; už na začiatku sa spomína Fitzgeraldov Veľký Gatsby. Handke je ukotvený viac v jazyku ako v realite, ak si však nemyslíme, že aj jazyk je realitou. Peter Handke nás dokonca celou svojou tvorbou presviedča, že práve jazyk svedčí o realite oveľa viac, ako sme mu ochotní priznať.
Rozprávač tohto príbehu sa nestane veľkým Gatsbym, ani nezachráni svoj ľúbostný vzťah. Nedá sa dokonca ani povedať, že rozumie sebe samému viac ako na začiatku svojej "dlhej rozlúčky". Dospeje však k vyrovnaniu so svetom, k istej pokojnej rezignácii. Handke dnes už nepotrebuje byť rebelom. Jeho dielo už dávno nie je "nadávaním publiku". Sú to skôr krátke listy na dlhú rozlúčku, sú to krátke príbehy, ktoré však majú dlhý dolet.
DANIEL HEVIER
Narodil som sa pre hrôzu a strach
"Moju smrť si prial i Peter Handke. Vo svojej knihe z roku 1980 s názvom Sainte-Viktorie a jej učenie ma líči ako štekajúceho a zúrivosťou soptiaceho loveckého psa, v ktorom sa odohráva niečo takmer zavrhnutiahodné," píše legendárny nemecký literárny kritik Marcel Reich-Ranicki v knihe Môj život.
"Ocenili sme literárneho kočovníka. Radikálnosť textov Petra Handkeho pramení z poetického vnímania tohto sveta, a z toho, že trvá na tom, že tento svet je vyrozprávateľný," vyhlásila jury novej nemeckej literárnej Ceny Siegfrieda Unselda o jej prvom laureátovi.
"Tučné, po ktorom sa mi chce vracať, to je Rakúsko," aj to je jeden z Handkeho výrokov.
"Haider je nebezpečný asi tak, ako sú nebezpeční ostatní európski politici - Lionel Jospin, Jacques Chirac a Tony Blair sa totiž preukázali ako zločinci. Práve oni nemôžu hovoriť o Rakúsku. Sú predsa zodpovední za smrť tisícov Juhoslovanov. A Haider? Je to iba nešikovný chválenkár, nijaká hrozba," vyhlásil Handke začiatkom roku 2000 po volebnom úspechu Jorga Haidera.
Handke v čase balkánskej krízy vystupoval zásadne prosrbsky, čím veľmi pobúril veľkú časť európskej literárnej obce. "Pokiaľ si pamätám, narodil som sa pre hrôzu a strach," hovorí v rakúskom televíznom filme, ktorý o ňom nakrútil režisér Peter Hamm. Film rieši Handkeho ako záhadu. Je to rojko? Je to monoman posadnutý sebou?
