Musím sa priznať, že keď som siahol po najnovšej knihe Laca Keratu slovenského spisovateľa, básnika a divadelníka, očakával som pri čítaní istý odpor, ale na moje prekvapenie sa tak nestalo. Tridsaťjeden kratučkých próz, ktoré sú skôr aforizmami ako poviedkami, sa dá prečítať jedným dychom.
Kerata rozohráva hru plnú vtipu a nečakaných príbehov. Často s neuzavretým koncom, čo však knihe neuberá na príťažlivosti, skôr naopak. Takmer surrealistická atmosféra, jemná irónia a invencia - to je stručná charakteristika väčšiny próz zo zbierky.
Znalcom slovenskej a svetovej literatúry by sa mohlo zdať, že tu ide o akési hybridné textuálne kríženie próz Samka Táleho, Daniila Charmsa a Richarda Brautigana, ale nie je to tak. Kerata sa prezentuje ako výborný štylista s nezameniteľným rukopisom, značnou dávkou jazykovej originálnosti a citom pre humor.
Príbehy sú nabité fantastickými a grotesknými situáciami, slovnou ekvilibristikou a duchaplnosťou bez samoúčelnej vulgarizácie, ktorá je vlastná veľkej časti mladých slovenských autorov. S pribúdajúcimi stránkami pribúda v textoch nostalgie, smútku, nedorozumení a zároveň ubúda ostrej irónie. Príbehy majú existenciálnejší ráz, veselý podtón sa mení na trpkú skúsenosť človeka žijúceho v zajatí stereotypov, na realitu mestského našinca pohybujúceho sa po hranách sivej každodennosti.
Kým prvých dvadsaťtri poviedok má v priemere iba jednu až dve strany, posledných osem naberá dĺžku klasickej poviedky. Treba zdôrazniť, že práve poviedky uzatvárajúce Keratovu knihu majú najracionálnejšiu výstavbu a práve preto by mali byť pre čitateľov najpríťažlivejšie. Autor v nich zobrazuje banálne životné pravdy s jemnou iróniou, s ktorou sa pohráva vždy, keď to čitateľ najmenej očakáva, pričom pozornosť zaostruje na partnerské a medziľudské vzťahy.
Nič nerieši, iba svojsky a z nadhľadu opisuje udalosti v ich dokonalej absurdite. Smutnoveselé mikropríbehy sa odohrávajú v rôznych prostrediach (nemocnica, záhrada, more, sídlisko, kuchyňa, dabingové štúdio), ale vždy sú zaujímavé iným nasvietením problémov.
Kerata v sebe nezaprie skúseného divadelníka. Takmer všetkými dialógmi vás automaticky prenáša z obývačky na javisko. Máte pocit, že poviedky nečítate, ale že sa na ne pozeráte ako diváci napínavej divadelnej hry. Niekoľko poviedok má vyslovene charakter divadelných monológov z obdobia autorovho pôsobenia v bratislavskom alternatívnom divadle Stoka.
To sa prejavuje aj pri výbere tém, s ktorými autor narába, a stratégiami, ktorými nás uvádza do deja.
Tieto poviedky sa s najväčšou pravdepodobnosťou nestanú kvalitatívnym vrcholom slovenskej literatúry 21. storočia, ale bezpochyby dokážu pohladiť dušu uponáhľaných a do seba zahľadených obyvateľov mestských džunglí. A to nie je málo.
Autor: PATRIK ORIEŠEK(Autor je doktorandom v Ústave svetovej literatúry SAV)
