Americký prezident George Bush sa pri nedávnom príchode na Slovensko nezachoval zdvorilo, keď si na letisku podával s hostiteľmi ruku, a nedal si dolu kožené rukavice. Tak mi to opisoval svokor a spýtal sa ma na môj názor. Je to aj v Japonsku prešľap voči etikete? "Ale veď u nás sa ruky nepodávajú, my sa navzájom klaniame." podotkol som. Je teda možné, že môj japonský otec by pri stretnutí s Európanom spravil rovnakú chybu ako pán Bush.

Moja žena bola spočiatku veľmi kritická voči tomu, ako Ázijčania pri jedení hlučne sŕkajú dlhé rezance. Dnes už to "počujem" aj ja, takže výčitke veľmi dobre rozumiem. Odložte však vidličku a lyžicu a skúste vyjedať z horúcej polievky dlhé rezance paličkami. Nehlučne, prosím! Pochopíte, prečo nie je sŕkanie v našich končinách žiadnym prehreškom.

Dovoľte mi povedať dve veci, ktoré nemám rád ja. Všimol som si napríklad, že muži i ženy tu privoniavajú svoje oblečenie, dokonca aj ponožky, a to hneď ako sa vyzlečú, ba niektorí aj pred obliekaním. Čo asi skúmajú? Či sú ešte použiteľné? Či smrdia veľa alebo málo? Je to dôležité poznanie? Raz som bol v obchode, kde si jeden muž vyberal topánky a každý pár, ktorý chytil do ruky, ovoniaval. Začudovane som ho pozoroval. Neskôr som sa spýtal mojej ženy, o čo mu asi mohlo ísť? "Možno chcel zistiť, či sú z pravej kože," povedala. Naozaj? Počúval som vysvetlenie s otvorenými ústami.

Druhá vec, ktorú nepochopím, prečo sú Slováci takí úprimní, že keď potrebujú ísť na toaletu, oznamujú to do dôsledkov: "Idem kakať", alebo "Idem cikať". Prečo? Myslím si, že potichu sa vzdialiť, alebo iba povedať "Idem na toaletu", by úplne stačilo. Vždy som veľmi sklamaný, keď to počujem najmä z úst krásnej dámy. Uvedomil som si pritom, že medzi Slovákmi a Japoncami je priepastný rozdiel v pociťovaní ostychu hovoriť o týchto životných potrebách.

Moja sestra má dve malé dcérky, ktoré, keď potrebujú ísť na toaletu, pošepkajú to mamičke do ucha. Ja pracujem ako masér a štúdio mám v detskom parku, kde som denne svedkom pozoruhodných rozhovorov detí a ich rodičov. Často počujem, ako rodičia nahlas povzbudzujú detičky: "Krásne si sa vykakal, no ty si šikovný!" A keď sa deťom na toalete nedarí, nahlas kričia: "Ešte som nekakala." Nuž, výchova o veciach intímnych je v našich krajinách diametrálne odlišná.

Keď môžu o toalete hovoriť otvorene deti, nečudo, že sú potom otvorené aj v dospelosti. Japonsko si potrpí na dobré spôsoby až tak, že dnes nemôžem ísť spokojne na toaletu ani u kamaráta, pretože sa hanbím. Mimochodom, v spomínanom detskom parku som si všimol, že najviac povzbudzujú deti pri kakaní mladí oteckovia. Je to vlastne veľmi milé. A keď už píšem o toalete, rád by som sa spýtal: Prečo nie je na slovenských verejných toaletách na stene alebo na dverách háčik na zavesenie tašky a zvrchníka? Ako v zime kakáte v dlhom kabáte?

Autor: MASAHIKO