ť nielen to, aby sa kvóty za Slovensko obsadili, ale najmä to, aby sa obsadili správnymi ľuďmi, ktorí sa vyznajú a vedia obhajovať záujmy našej krajiny," tvrdia zástupcovia AJG Európskej kancelárie v Bruseli Patrik Zoltvány a Peter Bachratý z Amrop Jenewein Group. O Slovákoch v Bruseli, reformách a nových ideách sa s nimi rozprávala Eva Reiselová.
l Ako vnímate pôsobenie ľudí zo Slovenska v Bruseli?
Bachratý: Hoci všade bolo veľa plagátov s heslom Vitajte v Európe!, v praxi to skôr vyzerá tak, že organizácie len neradi púšťajú svojich ľudí. Avšak ani jednotlivci v podstate nevedia, ako sa majú o prácu v štruktúrach únie uchádzať. Ďalšia vec, ktorá akosi unikla a ktorá je veľmi dôležitá, je, že štát sa musí vo vlastnom záujme o svojich ľudí v Bruseli starať. To znamená, že najprv musí identifikovať svoje záujmy v Európskej únii a až potom môžeme pomôcť urobiť aktivizačnú kampaň, pripraviť a trénovať ľudí na pohovory v inštitúciách. Veľmi efektívnym spôsobom komunikácie štátu a jeho "bruselských zástupcov" sú cielené stretnutia. Keď človek vie, čo štát chce, väčšinou už do svojej práce pridáva to "národné". Keď je z Estónska, tak estónske, keď je Slovák, tak slovenské. Ľudia sú väčší národovci, keď žijú za hranicami. Niektoré štáty urobili kampaň, ale unikla im stratégia a tak sa ľudia sa rozpŕchli.
l Čo znamená, že štát by sa mal o nich starať?
Bachratý: Stále zastúpenie SR pri EÚ by malo združovať rôznymi formami svoju komunitu, aby napomáhalo rozvíjanie vzájomných kontaktov. Pretože keď ľudia odídu do Bruselu, zväčša prestanú intenzívne sledovať dianie na Slovensku a tvoria programové dokumenty, ktoré sa dotýkajú aj Slovenska, avšak v skutočnosti to skôr vyzerá tak, ako keby sa ho ani netýkali. Nie je to popieranie európskeho občianstva - od neho sme aj tak ešte veľmi ďaleko. Väčšina štátov pätnástky má veľmi dobre prepracovanú európsku personálnu politiku. Čím je štát menší, tým viac musí poznať svoju komunitu v Bruseli, musí vedieť, kde všade má svojich ľudí. Čiže starať sa znamená posúvať informácie a idey "z domu", čo je úlohou vlády.
Zoltvány: V rôznych európskych inštitúciách dnes pracuje takmer 100 ľudí zo Slovenska a je dôležité, aby naše Stále zastúpenie v Bruseli s nimi spolupracovalo. Potom je oveľa jednoduchšie pre našich predstaviteľov niečo presadiť. Ľudia v inštitúciách nezabúdajú, odkiaľ prišli. Takto funguje v Bruseli napríklad írska komunita. Je veľmi silná, drží spolu, Írsko sa snaží vytvárať neformálnu sieť ľudí z vlastnej krajiny.
l A slovenská komunita sa takto nezdružuje?
Bachratý: Ale áno, avšak vzniká to skôr na samovoľnej báze. Čím menší štát, tým presnejšie by sa mal orientovať na jeden cieľ a tam by mal aj nasmerovať ľudí, dávať im myšlienky, hlavné idey takzvane do kože. To je normálny spôsob. O Slovákoch sa hovorí, že odídu do sveta a tam sa rozpŕchnu. Nemyslím si, že je to v ľuďoch. Je to skôr v systéme. Napríklad z ministerstiev odišlo veľa úradníkov pracovať do európskych inštitúcií a ich rezorty väčšinou ani nevedia, čo tam robia. Brusel nie je Washington, Brusel je aspoň z polovice o neformálnych kontaktoch a štát by mal formálne udržiavať neformálnu sieť.
l Kto z predstaviteľov exekutívy štátu je z bruselského pohľadu najprogresívnejší?
Zoltvány: Neviem, či možno niekoho menovať, lebo bolo dlhé obdobie, keď slovenská vláda robila v tejto oblasti veľmi málo. V poslednom roku sa jej postoj začína meniť. Uvedomuje si, že ak sa Slovensko chce presadiť, musí si budovať aj neformálne cesty k inštitúciám. Asi najviac to chápu tí, ktorí sa usilujú presadiť reformy. Keď chceme napríklad, aby dane ostali na úrovni národných štátov, tak za to musíme bojovať.
Bachratý: Napríklad z toho, ako minister financií Ivan Mikloš spropagoval v Bruseli daňovú reformu je zrejmé, že vie ako na to. Teraz sa mladí ľudia zo starej Európy za neho bijú do pŕs. Doma nenašli politický vzor, chceli by robiť reformy a ten vzor našli v ňom. Ivan Mikloš ide cestou, ktorou treba ísť. Dvaja ľudia, ktorí podľa môjho názoru najviac uvažujú v intenciách novej európskej budúcnosti a možností Slovenska sú premiér a vicepremiér Mikloš.
Zoltvány: V Bruseli treba mať vytvorené osobné kontakty. Nemôže sa stať, že niektorý minister úplne ignoruje Brusel a nechodí tam. To je základná vec - byť tam vnímaný. A druhá - musíte mať v pozadí svojich ľudí, ktorí presadzujú vaše myšlienky. Týmto spôsobom možno presadiť najviac.
Bachratý: Na Slovensku sa zatiaľ neurobila nijaká dopadová analýza toho, čo sa vynegociovalo. Naháňali sa termíny a kampaň bola zameraná na jedinú tému - dostať sa do únie aj keď sa dá polemizovať či sme mali v tom čase inú možnosť. Všetci to však nerobili tak ako my. Viac-menej počúvali, ale napríklad Poliaci mali dlho otvorených veľa kapitol. Nie však preto, že by ich Európska únia nechcela prijať, ale preto, že oni nechceli prijať jej podmienky. Dobre - minulosť je taká, aká je, ale je najvyšší čas zmeniť systém. Na naše zastúpenie by malo byť určite viac personálne posilnené. Základ úspechu je dostatok kvalifikovaných a skúsených ľudí. Jeden človek nemôže chodiť na tri rôzne výbory, mať tri agendy a byť ešte aj diplomat. V takomto prípade neurobí poriadne ani jednu.
l Má Slovensko dosť vhodných ľudí?
Zoltvány: Má. Zo začiatku boli pri negociáciách dvaja - traja odborníci na jednu kapitolu, ale odvtedy už prešlo pár rokov. Osloviť možno aj súkromnú sféru a získať z nej pre verejné záujmy kvalitných odborníkov a talenty. Tam je potenciál...
Vlani na konkurzoch na euroúradníkov však malo Slovensko vari najnižšiu úspešnosť, pritom najviac prihlásených kandidátov...
Zoltvány: To však bolo aj preto, že sa naši ľudia hlásili masovo. Mnohí ani nemali skutočný záujem, skúšali. V iných krajinách boli ľudia lepšie informovaní o obsahu práce a podmienkach a tí, ktorí sa hlásili, boli skutočne motivovaní.
l Je pre nás dosť typické, že chodíme na rôzne konkurzy "len tak skúšať"?
Zoltvány: Ale tomu sa dá predísť. Vezmime si príklad Nemecka - ak sa v rámci konkurzov do po nemecky hovoriacich inštitúcií neprihlási dosť Nemcov, tamojšia vláda hneď bije na poplach, robí kampaň, informačné semináre, cielene ich pripravuje na konkurzy. U nás sa to spustilo dosť živelne. Interpretovalo sa to aj tak, že je zlé pre štátnu správu, ak z nej budú odchádzať ľudia. Pritom práve naopak - je to dobré, lebo ľudia zo štátnej správy nejdú do Bruselu navždy. Po čase sa vrátia a môžu ovplyvňovať charakter štátnej správy.
Bachratý: Štát by sa mal snažiť tzv. predpripravovať ľudí. Veľkým krajinám stačí robiť ad hoc kampane na získavanie ľudí, malé krajiny ako my musia voliť cielenejšie formy motivovania ľudí. Na rozdiel od Nemcov je post v Bruseli navyše pre našich ľudí stále aj finančne zaujímavo ohodnotená práca. Od nás tam možno idú najlepší, ale potom sú tam dosť "stratení". Pritom aj reformy sa dajú prenášať cez týchto ľudí. Estónci to majú naozaj skvele urobené. Oni svojich ľudí organizujú, presadzujú svoju krajinu, všetky reformy. A všetci - od sekretárok, riaditeľov až po komisára. Je v nich pýcha. A tá našim akoby chýbala. A či je dostatok ľudí? Treba ich vedieť nájsť. Znalosť Európskej únie nie je nič také špeciálne, zopár inštitúcií, jeden systém, ktorý vyzerá zvonku komplikovane, ale zvnútra nie je taký zložitý. Je to skôr o tom, aby prichádzali ľudia, ktorí premýšľajú, môžu vniesť novú víziu, pozerajú dopredu a nie sú orientovaní krátkodobo.
l Čítala som názor, že ľudia zo západného sveta pohŕdajú strednou a staršou generáciou z postkomunistických krajín, pretože žila v režime cudzom demokraticky zmýšľajúcemu zvyšku Európy... Môže byť na tom zrnko pravdy?
Bachratý: Nie. Pre nich je skôr šok, že sme takí mladí. Ale učia sa to akceptovať.
Zoltvány: V Bruseli pôsobia niektorí úradníci takmer celý život, robia tam desiatky rokov. Od nich už nemožno očakávať reformy alebo gigantické zmeny. Práve nové členské krajiny môžu priniesť nový vietor.
Bachratý: A to sa deje. Teraz sa rozchytávajú pozície. Sme reformátorskou krajinou, tak posielajme do Bruselu ľudí s modernými reformátorskými myšlienkami. Naši ľudia v Bruseli musia byť vyslancami toho, čo chceme aby Brusel dával nám. Progresívni Európania upozorňujú, že Brusel stále hovorí o Schumanovi a zjednotení, ale táto idea sa už naplnila. Druhá idea - byť najlepší - Lisabonská stratégia, sa nedá naplniť len tým, že "prepojíme kultúry", je oveľa komplexnejšia, menej populárna a je aj o nových lídroch.
l Čoraz väčšmi sa však ozývajú hlasy, že ciele Lisabonskej stratégie stanovené do roku 2010 sú nereálne. Nespomalia tempo jej naplnenia?
Bachratý: Dnes už každý vie, že do roku 2010 sa nedosiahnu. Skôr sa uvažuje o vytvorení tzv. dreamteamu pre Lisabon, ktorý by zahrnul aj úspešných ľudí z "novej" Európy - od takých, ktorí vedia tvoriť stratégie až po tých, ktorí ich vedia napĺňať. Slovensko začína byť vnímané aj cez svojho komisára ako krajina schopná prinášať nové myšlienky a postupy. Začíname svojim správaním naznačovať Bruselu, že Slovensko smeruje k znalostnej spoločnosti a myslí to vážne. Avšak musíme to dokázať v Bruseli aj správne predať. A najefektívnejšie je to cez našich ľudí.
l Mala by znalostná ekonomika viesť k tomu, že život bude krajší a lepší?
Bachratý: Určite áno. Pretože Európa sa naozaj zmení. Ak niečo vymyslíme, mali by sme s tým ísť aj za hranice. A v tom je budúcnosť Slovenska.
Zoltvány: Lisabonská stratégia sa nedá dosiahnuť smernicami a nariadeniami z Bruselu. Uvedomuje si to aj Európska komisia, ktorá z nej už vyškrtla referenčné dátumy a čísla. Jej súčasné vedenie si tiež uvedomuje, že lisabonské stratégie sa dajú dosiahnuť povzbudzovaním konkurencie medzi jednotlivými členskými krajinami. Najlepšie praktiky z jednotlivých krajín by sa mali prenášať na európsku úroveň a vlastne nové, reformné kroky v každej oblasti by sa mali implementovať aj v iných krajinách. Je to jediný spôsob, ako rýchlejšie zvyšovať zamestnanosť a hospodársky rast.
l Takže resumé - prečo je v tomto procese dôležitá vaša kancelária?
Zoltvány: Pretože je dôležité byť pri zdroji informácií, mať dennodenný kontakt s ľuďmi v inštitúciách, aby človek z jedného miesta dokázal obsiahnuť čo najväčšie množstvo kontaktov a informácií, ktoré tam každý deň prebiehajú. Dôležité je, aby sa neformálne stretával s ľuďmi v inštitúciách, aby mohol hocikedy zdvihnúť telefón, dohodnúť si stretnutie a presadiť, čo potrebuje.
l Váš pracovný deň má koľko hodín?
Zoltvány: Od rána do noci. Pracovný týždeň je však vždy iný. Najdôležitejšie sú stretnutia, stretnutia a stretnutia. Večer o jedenástej si ešte chodievame do kancelárie stiahnuť e-maily...
Bachratý: Lenže to nie sú stretnutia pre stretnutia. Treba mať stratégiu, presný cieľ, obsah a voliť správne formy. Veľakrát je to aj o komunikačnej stratégii. Aj z témy číslo desať možno vyrobiť tému číslo jeden. Keď ju dostaneme do popredia, ľahšie sa potom pre ňu získavajú úradníci a politici, pretože téme sme pomohli byť zaujímavou. A potom je to už len hra na dobrých a zlých. Avšak nedá sa budovať kanceláriu v Bruseli len preto, že je to módny trend.
Zoltvány: Spokojnosťou klienta.
l Poklepe vás po ramene, keď sa vám niečo podarí ?
Zoltvány: Pri dlhodobej spolupráci s klientmi sa vytvorí neraz až priateľský vzťah a to je tá najvyššia úroveň, na ktorú sa môžeme dostať. Znamená to, že poznáme súkromie, nálady, smútky či radosti našich klientov. A keď si našu prácu vážia a vedia, že im dávame pridanú hodnotu, sú vďační a radi ju oceňujú.
Bachratý: V našej brandži je dosiahnutie dlhodobého vzťahu práve tým najlepším "potľapkaním po pleci".
