Už tri roky žijem v spoločnej domácnosti s priateľom, ktorý je však stále ženatý. Ja mám 38 rokov, on 54. Dobre si rozumieme, máme sa veľmi radi, máme spoločné záľuby, názory, priateľ zbožňuje moju 11-ročnú dcérku a ona jeho. Trápi ma však, že sa stále nevie odhodlať k rozvodu. Je ženatý 22 rokov a s manželkou majú 18-ročného syna, s ktorým sa pravidelne stretáva. Téma jeho rozvodu prichádza medzi nami na pretras teraz už minimálne raz za týždeň, a vždy sa to skončí tým, že mi sľúbi, že už žiadosť podá, ale nikdy to nakoniec neurobí. Vlastne ani neviem prečo, či z pohodlnosti, či kvôli deleniu majetku, či kvôli synovi. To mi nevie presne zdôvodniť a zdá sa mi, že ani on sám to presne nevie. Vždy mi však hovorí, že vie celkom isto, že chce žiť len so mnou, že vrátiť sa už nechce. Verím mu, že hovorí pravdu, s manželkou má chladný vzťah a komunikujú len cez syna. Ona sa však vraj rozvádzať nechce a žiadosť o rozvod preto nepodá.
Neviem už, čo mám robiť, či je vhodné, aby som naňho tlačila, nech sa rozhýbe. Túžim aj po druhom dieťati, ale keďže jedno už mám za slobodna, chcela by som aspoň druhému dopriať obidvoch rodičov.
Chcela by som poprosiť psychológa o radu, ako sa mám zachovať. Mám prípadne priateľa rázne vyzvať, nech sa rozhodne, a povedať mu buď rozvod, alebo ja? Nie je to síce mne blízky spôsob, ale už nadobúdam pocit, že s ním asi ináč nikdy nepohnem.
Dada
Milá Dada,
začnem celkom z iného konca. Šaty. Určite to poznáte - koľko šiat sa mnohým z nás hromadí v skrini, aj keď ich už dávno nenosíme, ale nedokážeme sa s nimi rozlúčiť a vyhodiť ich. Lebo je tu niečo, čím sú pre nás stále dôležité a človek sa tak nerád vzdáva vecí. Ale ak sa budú len hromadiť a hromadiť, a nevytvoríme si miesto pre niečo nové, tak to nové k nám proste nemôže prísť. Teda, aby to nové mohlo prísť, musíme sa niečoho vzdať, a to bolí. O čo ťažšie je potom vzdávať sa niektorých minulých vzťahov, lebo môžu byť silnou pripomienkou dôležitých zážitkov z mladosti, mnohých vecí, ktoré sa udiali "prvýkrát", a boli také silné a krásne. Je ťažké neľpieť.
Verím tomu, že váš partner naozaj nevie, prečo nie je schopný podať žiadosť o rozvod. Čím je ešte platnosť prvého manželstva pre neho dôležitá, čo pre neho znamená, že bude "rozvedený". Môžeme to nazvať aj jeho zaseknutím. Zo skúsenosti viem, že tieto "zaseknutia", v ktorých sa bežne ocitá každý z nás, majú aj chrániacu funkciu. Pred čím chránia jeho? Na tieto otázky môže odpovedať len váš partner, ak je v tom dlhodobo zacyklený, možno je naozaj čas vyhľadať odbornú pomoc psychológa.
Čítam, že vy by ste sa za neho rada vydali a mali s ním dieťa. Chce to aj on vo svojich 54 rokoch? Ak nie, môže vám to otvorene povedať, bez strachu, že vás tým stratí?
Ja osobne som pri ultimátach väčšinou váhavá. Vaše ultimátum je vlastne vyjadrením dvoch strán vnútorného konfliktu vášho partnera - a aj explicitným konfliktom vášho vzťahu. A v konflikte sa neoplatí ignorovať jednu stranu a prevalcovať ju. Ak tá jedna ostane nevypočutá, nájde si iné, menej vedomé cesty, ako sa prejaviť. Môj obľúbený príklad na to je, že keď sa vám taký vnútorný konflikt deje pred tým, ako máte prehovoriť pred skupinou - jedna časť sa veľmi chce ukázať, ale druhá sa obáva kritiky. Ak sa rozhodnete ignorovať tú časť, ktorá má strach, a prehovoríte, neistota sa aj tak prejaví v tóne hlasu, gestách a podobne, a skupina vás mimovoľne začne kritizovať. Teda - skupina zosilní tú vašu, menej vypočutú stranu. A niečo podobné sa môže začať diať aj vo vzťahu - teda tá ultimátom prevalcovaná časť sa začne nejako prejavovať.
Čo by teda mohla byť tá správna cesta? Pozvať obe strany vnútorného konfliktu, vypočuť ich a dať im priestor. S láskou.
