Od začiatku vojny v Iraku zajtra uplynú dva roky. Irak je iný ako pred rokom, keď sa nevedelo, kto bude sedieť nasledujúce štyri roky v Bielom dome, ani kto vyhrá iracké voľby. Teraz je všetko jasnejšie, čo však neznamená, že menej komplikované.
Ameriku stále vedie George Bush, ktorý ju do vojny vtiahol, a teraz záleží na ňom, ako ju z irackej nestability vytiahne. Na ňom je aj to, ako bude čeliť stále sa opakujúcim pripomienkam, že hlavný dôvod vojny v Iraku - zbrane hromadného ničenia - nahradil novým dôvodom: odstránením diktátora a demokratizáciou celej oblasti. Tento dôvod funguje oveľa viac ako ten prvý.
Posledné týždne sú Bushovým úspechom, po voľbách v Iraku, na palestínskych územiach a cédrovej revolúcii v Libanone sa začalo hovoriť, že mal pravdu, keď tvrdil, že Irak rozhýbe celý Blízky východ.
Šíiti a Kurdi
V Iraku zrejme budú vládnuť skupiny, ktorým najviac ubližoval Saddám Husajn. Práve oni však môžu poškodiť americkým záujmom.
Náboženskí šíiti príliš tiahnu k fundamentalistickému a podľa Washingtonu nebezpečnému Iránu.
Kurdi zase ohrozujú jednotu Iraku a navyše dráždia jedného z mála amerických spojencov v oblasti - Turkov.
Analytici hovoria, že Američania budú musieť prehodnotiť svoju politiku k šíitom, už len preto, že bez tlaku šíitskeho ajatolláha Sistáního by voľby zorganizovali len s problémami. Voľby sú pritom najväčším úspechom americkej akcie v Iraku.
Sunniti
Mimo hry však zostávajú sunniti, a to je ďalší problém. Frustráciu z toho, že už nie sú vyvolení ako za Saddáma, riešili bojkotom volieb, bojom vo Fallúdži. V extrémnom prípade sa pridávajú k teroristom.
Posledný rok krajinu ovládol strach zo sunnitu Músu Zarkávího. Jeho ľudia útočia najmä na šíitske zhromaždenia a ľudí, ktorí chcú pracovať pre novú vládu.
Únosy a koalície
Minulý rok sa v Iraku začalo s únosmi. Zisky nie sú len finančné v podobe výkupného, ale aj politické. Z Iraku už po únose svojho občana odišiel filipínsky kontingent, nalomení sú aj Taliani.
Protiiracká vojenská koalícia sa pomaly scvrkáva. Odchádzajú Holanďania, Ukrajinci, časť vojakov stiahnu aj Američania. Preto, že Iračania sú na tom vraj lepšie, aj preto, že vojna je príliš dlhá, s mnohými obeťami, veľa stojí a verejnosť jej má už dosť.
Politická "koalícia" sa však rozširuje: aj odporcovia vojny už prispievajú na rekonštrukciu Iraku a jeho demokratizáciu. Po irackých voľbách museli aj najväčší skeptici povedať, že Bushovi sa predsa len niečo podarilo. Iračania napriek vyhrážkam, nespokojnosti a nedostatku demokratickej tradície prišli voliť a pred volebnými miestnosťami stáli rady, o čom sa na Západe môže politickej elite len snívať.
O rok
To ešte nemusí znamenať, že o rok bude z Iraku fungujúca krajina. Môže sa to skončiť aj fiaskom. Otázkou je, aké vysvetlenie budú mať Američania, keď im ich koncepcia demokratizácie nevyjde. Potom budú svoje ľudské a finančné straty ospravedlňovať len ťažko. Na rozdiel od Iračanov však budú môcť Irak opustiť.
Víťazi
- George Bush - vyhral prezidentské voľby napriek Iraku
- šíiti a Kurdi - Saddám ich likvidoval, teraz zostavujú vládu
- vojačka Jessica Lynchová - v roku 2003 ju uniesli, o jej vyslobodení napísali knihu a nakrútili film
- satelity - Saddám ich zakázal a teraz sú na takmer každom dome
- neokonzervatívci - ich teórie začínajú fungovať v praxi
- iracké médiá - sú slobodné
Porazení
- John Kerry - prehral prezidentské voľby napriek Iraku
- sunniti - Saddám ich preferoval, teraz sú mimo hry
- vojačka Lynndie Englandová - najznámejšia tvár trýzniteľov z Abú Ghrajb
- Saddámova socha - jej zvrhnutie v apríli 2003 sa stalo symbolom konca jeho vlády
- mierové hnutia - napriek tomu, že do ulíc priviedli milióny, vojna sa začala
- americké médiá - museli priznať, že uverili Bushovým dôkazom o zbraniach hromadného ničenia
