STV 2: Večer Milana Markoviča
Na Silvestra sa rozlúčil so Slovenskou televíziou Milan Markovič. Odteraz, ako hovorí už niekoľko dní v inej televízii, bude všetko po starom, len to malé v ľavom hornom rohu bude iné. Na Silvestra vo svojom poslednom, predĺženom Večere Milana Markoviča na STV 2 si do hosťovských kresiel pozval štyri dámy - z každej slovenskej televízie po jednej. Dámy boli pôvabné a na kamery perfektne navyknuté, veď to boli profesionálky - moderátorky, len Večer sa nečakane pomaly vliekol. Nepomáhali ani páni bratia, keď rozjarene zasahovali spoza klavíra žartmi a Markovič svojich klaunov karhal a zahriakoval ako riaditeľ cirkusu, čo hrá, že publikum sa predsa potrebuje dívať na jeho cvičené lipicany. Toto ich spoločné číslo vždy z času na čas prerušilo hlavný tok programu - a to predsa len bola istá úľava.
Na začiatku tej debaty totiž napríklad muselo publikum hádať, v akom športe ktorá z hosťujúcich dám kedysi vynikala. Niekto si myslel, že v gymnastike, iný tipoval niečo iné, kvíz nemal konca kraja, napokon, dámy boli štyri, a ako z pomsty, všetko zdatné športovkyne. Napríklad Zlatica Puškárová to v čomsi dotiahla na mestskú šampiónku. Po dôkladných informáciách o tom, čo ktorej televíznej hviezde dal šport pre život, pravdepodobne zadriemali aj veľkí milovníci Milana Markoviča. Tí, čo bdeli, asi prepli previnilo na Delona a Belmonda, ktorí v tých chvíľach šarmantne strieľali vo francúzskom thrilleri na STV 1.
Pesničky jediné v tom vydaní Markovičovho Večera reprezentovali politický kabaret, ale tentoraz sa neskveli. Ani úvodná prointegračná - protimečiarovská s veršom „NATO, to je dôvera, nie spôsoby boxera“. Ani ďalšia, koalično-kritická, o tom, že tu všetko ide z kopca, ale vláda myslí len na tenis a golf, a Markovič pri nej napodobňoval spanštenú vládu, ako máva hore-dolu raketou, namiesto toho, aby sa starala o národné hospodárstvo.
Markovič sa rozlúčil a začala sa vlastná silvestrovská zábava Slovenskej televízie. Na Lodi lásky divákov vítal v lesknúcej sa uniforme Marián Slovák. Názov lode i imidž kapitána boli iste inšpirované rovnomenným americkým seriálom, ale loď mala byť naša slovenská a plaviť sa „morom zábavy a oceánmi vtipu“. Plavila sa z Bratislavy do Prahy a odtiaľ do Talianska, Francúzska, Španielska, Británie, odtiaľ do Ameriky, Brazílie, odtiaľ bola na skok v Maďarsku a potom doma. Komu sa taká trasa nezdá, nevie, aké to je, zostavovať zábavnú besiedku, najmä ak sa má páčiť všetkým.
Na zastávkach na palubu pristupovali miestni umelci. Program nikto neuvádzal, a umelci neboli označení ani titulkami. Pri Amerike sa dal v Sinatrovi identifikovať Berco Balogh a slovenská Marilyn Zdena Studénková. A medzi piesňami účinkovali baviči. „James! Ty ukrajinská videohra bez ovládača! Ty trojnásobný víťaz Repete!“, kričal na palube na svojho verného sluhu láskyplne lord Norton. Tým sa však zdroje smiechu na Lodi lásky vyčerpali. Hosťujúca česká rodinka z Tele tele z Novy sa len snažila. Úsmev mala šancu vylúdiť ešte stará známa skleróza senilných Dôchodcov a možno aj Richard Stanke ako Škót v kockovanej sukni v jednej z anekdot z knihy Tisíc a jeden vtip Jána L. Kalinu, ktorá asi tridsať rokov anonymne živí väčšinu slovenských humoristických relácií.
Pred polnocou zaspieval Vidiek „Nemáme to ľahké dnes tuná žiť, tváriť sa veselo, a mať pri tom holú riť!“ - publikum v sále na chvíľku výrazne ožilo. A potom už len tikali hodiny, bila polnoc, a kozmonaut Ivan Bella, ktorý vypestoval v kozme malé prepeličky, dvíhal čašu.
