vkusu dneška.

Niektoré motívy, napríklad samovražda alebo motív chorého manžela, nachádzame už v predošlých prózach (Podstata kameňolomu, Nie), no v celkom inej funkcii a v inom autorskom zámere. Román Hmla na našej trpezlivosti je hneď na prvý pohľad nápadný svojou formou, ktorá sa skladá z pásma rozprávača, pásma postáv a pásma denníkových záznamov.

Johanides premyslene dávkuje príbehy dvoch žien (tak znie podtitul knihy) rámcované scénou, o ktorej si spočiatku môžeme myslieť, že bude kľúčová: štyridsaťsedemročný maliar Ežo Chodec, momentálne majiteľ reklamnej firmy, si obväzuje reznú ranu na ruke, spôsobenú rozbitým sklom z obrazu a pritom mu ďalšia jazva po inej rane spred dvadsiatich siedmich rokov hneď navodí asociáciu, ako ho vtedy zatkli a uväznili. Tento skúsený potápač totiž previedol niekoľkých ľudí, aj rehoľníkov, popod hladinu Dunaja do Rakúska. Pri vyšetrovaní sa ho spytujú, ktorou rukou maľuje, a tak mu pravú ruku zlomia. Odsedí si jedenásť rokov.

Lenže tento nádejný príbeh je v románe iba ilustratívnou epizódou, ťažisko spočíva úplne inde. Hoci postava Eža v deji ostáva, jeho myslenie sa preorientuje do nepochopiteľných pasáží, ktoré si prečítal v denníku svojej sestry Hye (v skutočnosti sa volá Hyacinta a hovoria jej aj Cinta) a z ktorých sa dozvie, že ďalšia postava, jej kamarátka, detská lekárka Tilda, zabila svojho manžela Ignáca.

Johanides túto tragédiu zamotal do rozličných kurióznych odbočiek, a tak sa znovu musíme predierať nie nezaujímavou húštinou historiek: napríklad, že všetci traja nápadníci Tildinej starej mamy spáchali samovraždu a ona si zo vzdoru dala urobiť dieťa od svojho prechodného frajera, alebo že Hya by sa chcela stať spisovateľkou.

Prvým pokusom je tento denník, kde sa vyznáva zo všelijakých intimít, aj zo svojej nechuti vydať sa za Cyrila, ktorý má rád deti, ale ona nechce "rodiť deti do tohto postsocialistického predpeklia". V denníku je aj podrobný opis, ako Hya našla svojho 90-ročného otca, večného vtipkára, obeseného v záhradnej besiedke, s takýmto žartovným odkazom vo vrecku kabáta: "Obesil som sa len preto, lebo ma nedoniesol bocian, ale musel som sa narodiť cez vagínu."

Postupne však vychádza najavo hlavná téma Johanidesovho románu: viera v Boha, religiozita vôbec. Tildin manžel Ignác sa ako lekár dostane do Konga a tam sa tento dovtedy zaťatý ateista nielenže nakazí vírusom malárie, ale pod vplyvom šamanovho syna, katolíckeho farára, sa z neho stane veriaci katolík! Tilde, rovnako zúrivej ateistke, sa po návrate domov zhnusí až tak, že mu nakoniec vpichne smrtiacu injekciu.

Johanides otázku Ignácovej konverzie neúmerne prehnal, resp. preexponoval reakciu Tildy, ktorá tvrdí, že "ten jeho Boh mi zakázal orgazmus"; niektoré z tých mála postáv v románe sa zavše správajú nanajvýš čudácky alebo pôsobia priveľmi vyšpekulovane.

K prednostiam autora však na druhej strane patrí, že sa nenechal pohltiť religionizujúcou mániou a drží túto tému pevne v rukách, traktujúc ju raz ako čosi snové, až poetické, inokedy vecné. Určitá hmla na mojej trpezlivosti pri čítaní vznikla, no ďalšie čítanie ju rozptýlilo.