Keď sa povie Andersen, dospelých aj deti napadnú minimálne tri rozprávky, ktoré napísal. Málokto vie, že ich je dokopy takmer dvesto. V kompletnej zostave - v trojzväzkovom súbore - vychádzajú u nás teraz prvý raz. Ich prekladateľom je Milan Richter, ktorého už roky drží 'andersenológia'.

Čím vás prilákali Andersenove rozprávky?

Bolo mojím snom preložiť ich. Mám rád Andersenov humor a zmysel pre detail. Vždy som bol zvedavý, čo sa za jeho rozprávkami skrýva. Spoznával som ich z rôznych interpretácií, z originálov, ale aj z iných prekladov, ktoré boli vždy poznačené dobou. Veľa o nich povedia aj monografie o autorovi, tá najnovšia má takmer tisíc strán.

Čím sú jeho rozprávky výnimočné?

Andersen bol prvý, kto sa rozprávkam vážne venoval. Posunul rozprávkový žáner z romantickej roviny do modernej, čím sa stal zakladateľom modernizmu v severských krajinách. V niektorých jeho rozprávkach badať dokonca magické, márquezovské prvky.

Čo všetko si môžete v prekladoch jeho rozprávok dovoliť?

Preklad je interpretácia diela a dovoľuje meniť viacero vecí. Niekedy sa tým originál môže pokaziť, inokedy vylepšiť. Zoberme si napríklad rozprávku Cisárove nové šaty. Andersen si v nej robí žarty z panovníkov. Tá známa veta ,Cisár je nahý', ktorú vykríkne dieťa z davu, znie v origináli ,Cisár nemá nič na sebe'. A to je veľký rozdiel, pretože Andersen sa vyjadroval veľmi opatrne. Kontroloval som si preklady v západných aj slovanských jazykoch a zistil som, že s vetou ,Cisár je nahý' prišli ako prví Rusi, potom Poliaci a napokon aj my. A to napriek tomu, že v minulosti sme vychádzali z českých prekladov, ktoré prekladali túto vetu podobne ako Nemci a Angličania, teda ,Nemá nic na sobě'. U nás sa dokonca výraz ,Kráľ je nahý' dostal až do Novomeského básne. Je to výborne povedané, ujalo sa to, ale pravdou je, že Andersen to napísal inak. Ja som ju preložil tak, ako to Andersen napísal.

Prečo sa Andersen vyjadroval tak opatrne?

Zrejme nechcel byť v rozprávkach taký krutý ako napríklad bratia Grimmovci či Dobšinský. Negatívne scény opisoval veľmi decentne - všimnite si čarodejnicu, ako vyrezáva jazyk Malej morskej panne. Nechcel vystrašiť deti. Ale v denníkoch, ktoré si celý život písal, nájdeme opísané rôzne negatívne javy a stavy. Keď napríklad prichádzal loďou z Budapešti do Presburgu, celý čas mu bolo zle, bolel ho žalúdok a všetko si to zapisoval. A keď potom vydal o tej ceste knihu, všetky negatívne veci vynechal. V denníkoch sa objavujú aj záznamy o jeho sexuálnej orientácii. To je téma, ktorá sa rieši až posledných tridsať rokov.

Andersena údajne označovali za pedofila, nie?

Nebol pedofil ani homosexuál, bol homo erotik. Jeho denníky sú veľmi podrobné, píše si v nich, kde presne bol, s kým sa tam stretol, čo robil, dokonca čo kedy jedol. Veľmi často písal, že bol niekde s nejakou dámou a na záver dodal, že opäť ostal panicom. Známe sú jeho rozličné básne venované rôznym mládencom, väčšinou synom rodinných priateľov. Andersen obdivoval obe pohlavia, niektoré zdroje tvrdia, že vzťahy k ženám boli iba kamuflážou a že mal radšej chlapcov. Ale myslím si, že všetko konkrétne by si bol určite zapísal do denníka. Inak, so svojimi pocitmi sa dokázal zvláštne vysporiadať. Napísal napríklad rozprávku Nevychovaný chlapec, kde si starý básnik posadí malého chlapca na kolená a potom ho Amor strelí šípom do srdca.

Vidíte paralelu medzi jeho rozprávkami a osobným životom?

Andersen pochádzal zo zlých pomerov. Spieval, chcel sa stať hercom, tanečníkom v balete, ale ani jedno mu nevyšlo. Potom začal písať divadelné hry, z ktorých sa mnohé skončili fiaskom. Až neskôr sa začal presadzovať ako prozaik. Okrem toho napísal asi tisíc básní, z ktorých ozaj dobrých je asi dvadsať. Jeho autobiografia je prítomná vo všetkom, čo napísal.

Prečo je z Andersenovej tvorby najvýraznejšia rozprávková?

Je to zákonité. Andersen bol veľmi ambiciózny a egocentrický. Veľmi ho trápilo, keď ho kritizovali. Máloktorý z veľkých spisovateľov si tak ako on potrpel na tom, aby sa o ňom dobre písalo. Rozprávka bola žánrom, v ktorom ho nikto nekritizoval.

Bol chránencom riaditeľa kráľovského divadla, ktorý mu zháňal peniaze priamo od kráľa. Nebol príliš rozmaznaný?

Áno, to je pravda, nechcelo sa mu učiť, ani nedoštudoval. V jeho rukopisoch sa bežne nachádzali hrúbky. Ale na druhej strane bol veľký samouk a mal toho veľa načítaného.

Komu sú Andersenove rozprávky dnes určené?

Ťažko povedať. Teraz vychádzajú v podobe troch veľkých kníh. Prvá, ktorá už vyšla, stojí okolo osemsto korún, takže zrejme ju rodičia len tak nedajú deťom do rúk. Tie menšie by ju ani neudržali.

Maľujú príbehy dánskeho rozprávkara

Výtvarníci - manželia Dušan Kállay a Kamila Štanclová žijú s dánskym rozprávkarom vo svojom dome už takmer tri roky. Spoločne maľujú jeho príbehy, v ktorých sa ním nechávajú viesť. "V minulosti sme poznali iba jeho romantické rozprávky, ktoré boli deťom bližšie, ale vo svojej komplexnosti je Andersen celkom iný, prekvapil nás. Často necháva svoje postavy umierať, takže človek sa musí zamýšľať nad životom a smrťou," hovorí Dušan Kállay,

"Práca na ňom je zvláštna tým, že musíme nájsť spôsob, aby boli jeho filozofické výpovede namaľované rovnako pre deti, ako aj pre dospelých," dopĺňa Kamila Štanclová.

Na Andersenovi pracuje každý z nich sám, ale majú ho spoločne pod kontrolou. Spolupráca spočíva hlavne v tom, že o Andersenovi spolu rozmýšľajú, preberajú jeho myšlienky, aj si spoločne zahundrú, keď robota nejde od ruky. Keby žili v Andersenovej dobe, v každej rozprávke by vraj mohli nájsť odkaz na nejakého žijúceho človeka. Andersen bol aj cestovateľ, takže medzi riadkami sa dá presne dešifrovať, kadiaľ chodil a koho alebo čo opisuje. "Jeho rozprávky sú vlastne o ňom, často opisuje konkrétne miesta a udalosti, ktoré sám zažil. Inšpiruje sa správami z novín, rôznymi výročiami, udalosťami, všelijakými vynálezmi, umelcami a ich dielami," hovorí Kállay.

Ilustrátori nachádzajú v jeho rozprávkach všelijaké záhadné súvislosti. Napríklad v tej o víle a gaštanovom strome, ktorý chcú ľudia presadiť do Paríža, Andersen presne opisuje Eiffelovu vežu, hoci ju nikdy v živote nevidel. Alebo v tej, kde mesiac rozpráva každý večer rozprávky, možno presne rozpoznať jednotlivé fázy Mesiaca.

"Keď maľujeme, cítime sa ako deti," hovorí Kamila Štanclová. "Máme však v Dánsku priateľa, ktorý bol od začiatku proti tomu, aby sme Andersena ilustrovali farebne. Hovorí, že celá Európa ho vidí úplne inak ako Dáni. Andersen, to vraj nie sú len kudrlinky a romantizmus. Dáni majú svoj názor. Asi v ňom vidia svoju sociálno-kritickú históriu."

Dvesto rokov s AndersenomO slávnom dánskom rozprávkarovi Hansovi Christianovi Andersenovi sa popísalo už všeličo. Dohady o jeho živote sa menia a upravujú s každým novoobjaveným fragmentom z jeho pozostalosti. Menej sa vie, že okrem veľkého množstva rozprávok bol aj autorom divadelných hier, románov, poviedok, noviel či cestopisov.

Svet si na budúci týždeň pripomenie dvojsté výročie jeho narodenia. Pri tejto príležitosti sa na Slovensku všeličo chystá - výstava ilustrácií jeho rozprávok, nové knihy, životopis, skupina nadšencov z Nadácie H. Ch. Andersena plánuje dokonca postaviť veľkému rozprávkarovi v Bratislave sochu.

"Určite by si aj slovenské rozprávky zaslúžili podobnú pozornosť," hovorí predseda slovenskej sekcie Medzinárodnej únie pre detskú knihu Ján Uličiansky. "Ak vám v tejto súvislosti napadá Pavol Dobšinský, treba povedať, že on bol zberateľom a upravovateľom rozprávok. Oproti nemu je Andersen výnimočný tým, že písal nové, pôvodné rozprávky."

o o o

Hans Christian Andersen sa narodil 2. apríla 1805 v chudobnej rodine obuvníka z Odense. Otec svojmu synovi vyrábal hračky, čítal staré dánske a nórske rozprávky, kreslil obrázky. Po jeho smrti sa Andersen cítil veľmi opustený, mal len jedenásť rokov. Matka sa druhýkrát vydala, otčim ho nemal rád. Andersen bol od detstva zasnívaný rojko. Jeho vycivenej postave sa chlapci na ulici často posmievali. Do školy chodil nerád a radšej než pri štúdiu trávil čas vymýšľaním príbehov. Mal dobrú pamäť, dokázal recitovať celé divadelné hry, imitoval baletných tanečníkov, akrobatov či mímov. Keď mal štrnásť rokov, rozhodol sa ísť skúsiť šťastie do Kodane. Domov sa už nikdy nevrátil.

Prvé tri roky prežil v Kodani vo veľkej chudobe. Kým mu nezhrubol hlas, trochu peňazí si zarobil spievaním v chlapčenskom zbore. Potom skúšal hrať a chcel sa pripojiť k baletu, ale všetko to boli neúspešné pokusy. Ani pri manuálnej práci dlho nevydržal.

V sedemnástich rokoch si Andersena všimol Jonas Collin, jeden z riaditeľov dánskeho Kráľovského divadla, ktorý čítal jeho hry. Od kráľa Federika VI. získal peniaze na Andersenovo štúdium a poslal ho do školy neďaleko Kodane. Tam ho jeho učiteľ podporil v ambícii stať sa spisovateľom. Neskôr mu Collin zohnal súkromného učiteľa v Kodani. V roku 1828 absolvoval prijímacie pohovory na kodanskú univerzitu.

o o o

Andersen od detstva sníval, že bude slávny. Už v mladosti si zamiloval Shakespearove hry, ktoré ho inšpirovali k napísaniu prvej divadelnej hry Abor a Elvíra, na konci ktorej všetky postavy umreli. Obecenstvo Andersena vysmialo, no on bol presvedčený, že jeho osudom je divadlo.

Andersenove diela sa začali v Dánsku publikovať v roku 1829. V roku 1833 získal opäť od kráľa finančnú podporu, vďaka ktorej mohol stráviť šestnásť mesiacov na potulkách v Nemecku, Francúzsku, Švajčiarsku a v milovanom Taliansku. Z ciest písal novely, poémy, hry.

Dokopy mu vyšlo 168 rozprávok. V Dánsku si za svojho života získaval uznanie oveľa ťažšie ako v cudzine. Napokon ho v roku 1867 mestská rada v Odense zvolila za svojho čestného občana. Nikdy sa neoženil a nemal deti. Zomrel po ťažkej chorobe v roku 1875. (ea)