Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Josif Brodskij, ktorý sa narodil roku 1940 v Leningrade a roku 1996 zomrel v americkom exile, vytvoril štýl, ktorý ďaleko presiahol jeho ruskú vlasť. Aj kanonicky chcel byť Josif Brodskij vždy sám sebou. Cielene pracoval na vlastnom mýte, ktorý len posilnili politické okolnosti jeho biografie a Nobelova cena.

Všetci Nerusi, ktorí niekedy počuli, ako Josif Brodskij prednáša básne, hovoria o tom, že to znelo ako pravoslávny cirkevný spev. S pravoslávím to však má niečo do činenia len vzdialene. V Rusku a zvlášť v Petrohrade takto prednášalo svoje diela veľa lyrikov. Dôvod: väčšina ruských básnikov ešte verila v ústny pôvod poézie - že sa nepíše, ale zapisuje. Preto ju "spievajú". Ostatne, to nie je ruská špecialita: tak čítal napríklad Paul Celan, a hovorilo sa o ňom, že číta ako spevák v synagóge.

Západná lyrika skoncovala s ústnym prvkom poézie, dokonca to vnímala ako akési oneskorené vyslobodenie od pradémonov moci a oneskorené pripojenie sa k Západu. V Sovietskom zväze sa básnici usilovali o opak: nájsť hudbu, ktorá sa počas dlhej noci sovietskej poézie stratila, hudbu Alexandra Bloka, Anny Achmatovovej, Osipa Mandeľštama. Josif Brodskij nebol jediný, ale koniec koncov bol najúspešnejší mladý básnik, ktorý sa koncom päťdesiatych rokov vybral do sveta, aby tam s plnou vážnosťou preklenul čas a znovu spojil ruskú lyriku. Či sa mu to podarilo?

Josif Brodskij zomrel 28. januára 1996. Odvtedy jeho prítomnosť v literárnom živote Ruska neochabla, dokonca zosilnela: paradoxný vývoj, ktorý by pred deviatimi rokmi sotva kto čakal. Moskovský konceptualista Lev Rubinštejn vtedy napísal: "Bez nádychu preháňania po celý život pestoval obraz veľkého básnika, a pritom mu ako človeku modernej kultúry bola úplne zrejmá dvojznačnosť tohto obrazu." Slovo dvojznačnosť je tu posmrtne zdvorilou charakteristikou presvedčenia, ktoré vtedy v Moskve panovalo, že totiž Rusko dospelo k postmoderne, a Josif Brodskij so svojou čítankovou biografiou, svojou svetovou slávou a Nobelovou cenou má zostať tam, kde by bol každý "tradičný básnik" tak rád - v kánone. Lenže - iróniou osudu - kánon nemá v dnešných časoch čo hľadať, je tesne pred definitívnym zrušením.

Predpokladá sa, a zrejme právom, že Josif Brodskij sa životnej tragédii naučil rovno od Anny Achmatovovej ("ako sa človek stane veľkým básnikom"). Keď ho zatkli, vraj povedala: "Čo to len za životopis ide mať náš ryšavučký!"

Vôľa k sebapotvrdeniu, k monumentálnej veľkosti, ktorá sa u Brodského predpokladala odmlada, nenarazila u všetkých kolegov na súhlas. Dodnes je to tak. Moskovský lyrik Sergej Gandlevskij - tradičnejší než Rubinštejn, ale k Brodskému tiež pomerne prísny, sa k Achmatovovej výroku stavia so zmesou nesúhlasu a obdivu. Nebola to reakcia starej ženy na nešťastie, ktoré postihlo mladého človeka, ale odpoveď skúsenej Olympanky na životnú epizódu začínajúceho Olympana.

Bez ohľadu na nevôľu viacerých kolegov sa stal život Josifa Brodského legendou pre široké čitateľské publikum.

Mýtus elity

Po siedmej triede odchádza Josif Brodskij zo školy, je z neho robotník v továrni, zúčastní sa geologickej expedície. Vstúpi ako štvrtý a najmladší, ako d'Artagnan do priateľského kruhu troch mladých lyrikov, Dmitrija Bobyševa, Jevgenija Rejna a Anatolija Najmana.

Všetkých ich zasvätila do literatúry Anna Achmatovová a po jej smrti ich vyhlasujú za Achmatovovej siroty. Príde romantická veľká láska a zrada jedného z troch priateľov, ktorý jeho lásku zvedie. Nasleduje proces a v ňom Brodského odpoveď na otázku sudkyne, kto mu povolil byť básnikom: "Myslím, že Boh." Josif Brodskij ide do vyhnanstva na sever, vďaka protestom mnohých slávnych intelektuálov ho predčasne prepustia, a nakoniec nútená emigrácia - tesne pred ňou ešte posiela Brežnevovi list s prosbou, aby ho nechal žiť v Rusku ako slobodného spisovateľa.

V Spojených štátoch má v literárnom živote veľmi vplyvné postavenie. Nakoniec príde Nobelova cena, ale toto posledné ohnivko reťaze ani nebolo tým rozhodujúcim, lebo v Rusku sa Josif Brodskij už dávno stal mýtom elity.

Takmer všetci účastníci a zúčastnení pozorovatelia tejto legendy spísali v posledných rokoch podrobné spomienky a dali ich na ruský trh. Priatelia z mladosti (vrátane "zlého zvodcu" Dmitrija Bobyševa), priateľky, letmí známi, dokonca známi zo sovchozu z čias vyhnanstva sa prihlásili o slovo. S nepatrným preháňaním by sme mohli povedať, že takmer každý, kto Josifa Brodského poznal, počul či videl (alebo poznal niekoho, kto ho videl či poznal), o tom podal písomnú správu.

Josifovi Brodskému sa už na začiatku podarilo nájsť ten nezameniteľný tón, ktorý sídli v hraničnej zóne medzi prozaickou syntaxou a poetickým rytmom. Jeho poznávacím znakom je systematicky sa opakujúci presah - enjambement - uprostred básne, ktorý očividne nesúvisí so sémantikou riadku: riadok verša a veta v próze, kvázi paralelná k nemu, poetický obal a prozaické jadro básne sa navzájom dotýkajú len v "presahu vetnej konštrukcie za hranicu veršotvorného", ako ubezpečuje literárny Brockhaus. To je z hľadiska efektu nosná, a pritom nie komplikovaná technika, ktorá Josifovi Brodskému priniesla plno napodobňovateľov, ako aj hrubú, niekedy oplzlú lexiku, pre ktorú ho niekedy označovali aj za "cynického lyrika."

Jeho "zvrhlosti" sú však zakaždým súčasťou slávnostného poetického gesta a v konečnom dôsledku hlboko vážnej existenciálnej tragiky. Josif Brodskij bol "lyrický cynik", "posledný básnik", ľudský hlas v tme.

Prepadnúť tónu

O to zvláštnejšie je, že toľko autorov prepadlo nielen jeho presahom, jeho čisto jazykovému duktu, ale jeho tónu, konečnosti, beznádejnosti a osamelosti, ktorú v sebe nesie. Ohromujúce na tom je, že takmer nikto si túto závislosť od Brodského neuvedomuje.

Predtým, v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa mladí ruskí básnici (špeciálne v Sankt Petersburgu) navzájom obviňovali z mandeľštamovských metafor a pasternakovských aliterácií, ale aj z "Brodského intonácie". Dnes si to už nikto nevšíma alebo sa o tom nehovorí.

To trošku pripomína postpuškinovskú éru ruskej poézie. Za Puškinovho života sa často hovorilo: ten alebo onen sa opičí po Puškinovi, a všetkým bolo jasné, čo sa tým myslí. O generáciu neskôr už takému obvineniu nikto nerozumel. Puškin sa stal tým, čím je dnes - básnikom bez vlastnej intonácie. Proteus, ktorý vie všetko a nikde sa nedá ukotviť.

Podobný proces sa dnes odohráva s Josifom Brodským. Bezpečný cit pre znaky jeho poetiky, ktoré boli ešte pred pár desaťročiami celkom jasné, akoby sa už stratil. Jej znaky sa rozpustili vo všeobecnom básnickom jazyku, stali sa všeobecným majetkom, ktorým si každý môže slobodne poslúžiť. Nepokryte to robia jeho deklarovaní epigóni, čo je celkom normálne. Lenže nielen oni, ale aj úplne samostatní lyrici, ktorí Brodského čiastočne odmietajú či konfrontujú sa s ním, hovoria, keď ich počúvame pozornejšie, jeho hlasom. Musíme si tiež všimnúť, že Brodského poézia pôsobí aj ďaleko za hranicami ruského jazykového priestoru. Hovorí sa napríklad, že lyrika Dereka Walcotta, iného laureáta Nobelovej ceny, sa veľmi ponáša na Brodského anglické básne.

Josif Brodskij hovoril o svojej generácii, že prišla odnikiaľ, vznikla prakticky z púheho faktu svojej existencie. V päťdesiatych rokoch ju od ruskej moderny delili už dve-tri sovietske desaťročia. Marinu Cvetajevovú a Osipa Mandeľštama vtedy ešte takmer nikto nečítal.

Kým štyria priatelia-básnici po prvý raz navštívili Annu Achmatovovú, poznali tú grande dame moderny len podľa mena. Vyrastali s povolenou sovietskou poéziou, ktorú - najmä v dvadsiatych rokoch - vôbec nepísali nenadaní básnici, ktorá však sprostredkúvala celkom inú predstavu o zmysle a účele poézie. Mladý Brodskij mal citlivé ucho a presnú intuíciu. Neuveriteľne rýchlo spracúval všetko, čo počul a čítal, a napokon sa stal tým, čím sa chcel stať: veľkým básnikom.

Môžeme si len počkať na to, či bude Brodského vplyv na mladšiu ruskú literatúru v ďalších rokoch pokračovať, alebo pominie. Až potom budeme mať odpoveď na otázku, ktorá by preňho mala zrejme väčší význam: Čo bude o ňom raz stáť v učebniciach? Bol posledným veľkým básnikom ruskej moderny, ktorý sa len náhodou narodil do pozdne sovietskej doby? Alebo bol prvým veľkým básnikom nových čias, posol oslobodenia ruskej kultúry, ktoré ešte len malo prísť?

Josif Brodskij: Římské elegie * Opus * Praha 2005 * Preklad Maita Arnautová

Autor: OĽGA MARTYNOVOVÁ