BRATISLAVA – Pred 25 rokmi 1. januára 1977 vzniklo vyhlásenie Charty 77, kde sa okrem iného píše „aby všetci občania v Československu pracovali a žili ako slobodní ľudia“.
Signatári požadovali, aby boli v Československu dodržiavané základné ľudské práva tak, ako to vyplývalo z ústavy a helsinského paktu o občianskych a politických právach.
Dohodu Československo v roku 1975 ratifikovalo, no nedodržiavalo. „Vonku to podpísali a doma sa tvárili, akoby sa nič nestalo,“ hovorí dnes Miroslav Kusý, jeden zo signatárov.
Prvými signatármi, ale aj hovorcami charty boli Ján Patočka, Jiří Hájek a Václav Havel. Pod vyhlásenie sa podpísalo spolu 242 signatárov – bývalí politici, vedci a umelci, ktorým režim bránil vykonávať svoje povolanie, ako aj slobodne vyjadrovať svoje názory. Z nich len traja boli zo Slovenska: okrem M. Kusého, Ján Mlynárik a Dominik Tatarka. „Chceli sme dokázať, že za občianske práva a slobody možno bojovať aj v období komunistickej éry. Tie práva sú platné aj pre nás, nie len pre Západ,“ povedal pre agentúru SITA Kusý.
Podľa jeho slov sa charta ujala hlavne v Čechách, bola považovaná za „pražskú záležitosť“. Kusý to zdôvodňuje tým, že po roku 1968 bol v Čechách výraznejší politický teror ako na Slovensku, ktorý postihol celú intelektuálnu vrstvu.
Na Slovensku bol aktívny hlavne katolícky disent, ktorý sa do chartistického hnutia nezapojil, pretože podľa Františka Mikloška niesol v sebe traumu z obdobia slovenského štátu. „Nechcel dať štátu a komunistom zámienku na politický klerikalizmus. Z toho dôvodu všetci tí, ktorí boli na čele katolíckeho disentu, presadzovali zásadu, aby sa katolícky disent venoval cirkevným záležitostiam a nešiel do politiky,“ povedal podľa SITA bývalý katolícky disident Mikloško.
