SILVIA EL HELO je veselé meno. Akoby samo od seba vedelo pozdraviť. Patrí mladej vysokoškolskej asistentke, ktorá vie naučiť, ako sa zorientovať v arabskom slovníku. Odkedy žije na Slovensku, je pre ňu stále dôležitejšie, aby sa ľudia z odlišných svetov dokázali zbližovať a odhaľovať vo svojej histórii kúzlo nepoznaného. Mimochodom, pri Silvii sa netreba báť, že by na akademickej pôde zatvrdla. Dokáže totiž ukázať aj svoju "odvrátenú tvár". Už niekoľko rokov vystupuje na doskách alternatívneho divadla Stoka.

Do osemnástich rokov ste žili v Jordánsku. Ako ste sa tam dostali?

Otec je Jordánec, mama Slovenka. Zoznámili sa v Bratislave, keď tu otec študoval medicínu. Ja som sa narodila v Bratislave, ale odsťahovali sme sa, keď som mala dva roky. Najprv do Líbye, neskôr do menšieho mestečka na severe Jordánska. V tejto oblasti sa sústreďuje veľa kresťanov. Môj otec patrí do vetvy ortodoxných gréckokatolíkov.

Ako sa žije kresťanovi v moslimskej krajine?

Náboženskú slobodu má v podstate zaručenú. V našom mestečku boli minimálne tri kostoly. V celom Jordánsku je však kresťanov iba asi päť percent. Otec bol radový lekár a s náboženskou orientáciou nemal problém. Môže však k tomu dôjsť, ak sa má kresťan dostať do vedúcej funkcie. Vtedy už v konkurencii nemusí obstáť.

Ako bola na tom s náboženstvom vaša mama? Prijala otcovu vieru?

Išlo to prirodzene. V porovnaní so Slovenskom je tam totiž náboženstvo oveľa väčšou súčasťou každodenného života. Ľudia sa stretávajú počas sviatkov hlavne v kostoloch a berú to aj ako spoločenskú záležitosť.

Aj vy ste to tak v detstve brali?

My sme sa s bratom hlavne tešili, že sa stretneme s kamarátmi, rovesníkmi. Okrem toho sme mali veľké šťastie v tom, že sme chodili do dobrej základnej školy, ktorú založili americkí misionárski baptisti. Mohli sme študovať umenie, hudbu, dokonca vo voľnom čase sme mohli robiť divadlo - napríklad zinscenované biblické príbehy na školské oslavy alebo tančeky v slovenských krojoch. Keď sa na to spätne pozerám, aj ma to obohatilo. Oproti štátnym školám bola tá naša dosť netypická.

Boli ste súčasťou sociálnej vrstvy, ktorá si mohla takú školu dovoliť?

Bola to renomovaná škola, dochádzali do nej deti zo širokého okolia. Štúdium nám rodičia platili, ale dalo sa to zvládnuť, nič také drahé, ako napríklad tu nejaké britské štúdium. Postupom času naša škola spolu s nemocnicou, ktorú postavili tiež baptisti, prešla do rúk miestnych, takže dnes tam americkí lektori ani nepôsobia.

Hovorili ste aj po slovensky?

Áno, rodičia sa o to cielene starali. Dokonca sme doma paralelne študovali aj zo slovenských učebníc, čítali sme literatúru písanú v slovenčine. Okrem toho nám príbuzní posielali z Československa videokazety s českými a slovenskými rozprávkami, ktoré sme si púšťali.

Zvykla si vaša mama v Jordánsku ?

Myslím si, že to pre ňu nebol veľký kultúrny šok. Ale zvykať si musela. Svoje urobila jazyková bariéra, kvôli ktorej mala problém nájsť si zamestnanie. Napokon ostala v domácnosti a starala sa o nás. Postupne sa naučila jazyk používaný v bežnej komunikácii. So spisovným mala trochu problém. Je totiž mierne odlišný od hovorového. Takže sme ju učili abecedu. Aby vedela, ako vypísať volebný lístok.

Ako ju vnímali tamojší ľudia s inými, jasnejšími zvykmi a mentalitou?

Človek, ktorý tam príde žiť, sa jednoducho musí prispôsobiť. Iné je, keď príde z arabskej kultúry niekto sem, do európskej kultúry. Ponecháva si veľa zo svojich tradícií.

Prečo si myslíte, že to takto funguje?

Lebo už to, ako sa trávi deň v arabskom svete a čo sa považuje za dôležité počas neho spraviť, je trochu iné než tu. Funguje tam niečo ako tradičná rodina, ktorá možno existovala aj na Slovensku, ale ešte v časoch, keď neexistovali médiá ako televízia. Cudzinci sú arabskou kultúrou vnímamí ako väčší individualisti. Arabské rodiny sú početné a zaváži príslušnosť k určitému rodu. Túto jednotku majú Arabi ešte z beduínskych čias. A ide o to, aby sa jej členovia združovali a bavili sa spolu. Každý deň. Robia to tak aj Arabi žijúci na Slovensku.

Je na arabskej rodine podľa vás niečo lepšie alebo horšie než na našej?

Myslím si, že arabská rodina svojho člena veľmi silno drží, čo je pozitívne. V dôsledku toho sa však môže cítiť pod príliš silnou kontrolou. Okrem toho má rodina veľké nároky na to, akého partnera si v budúcnosti nájde. To je tá obmedzujúca stránka.

Čo znamenajú pre vás takéto tradície?

Musíme byť napríklad pripravení na to, že každý večer môže ktokoľvek zaklopať na naše dvere, musíte ho čo najlepšie pohostiť, vytvoriť príjemnú atmosféru a robiť mu spoločnosť. Nemôže sa stať, že budete improvizovať a ponúknete iba kávu. Hovorím o niekoľkých chodoch. Toto mame trochu robilo problém. Mala tendenciu nájsť si chvíľku pre seba, prečítať si osamote nejakú knihu, čo sa niekedy nedalo, lebo spoločensky musela fungovať oveľa intenzívnejšie ako tu.

Podieľali ste sa na tom aj vy?

Robila som to so samozrejmosťou, od dcéry sa v rodine očakáva, že v týchto veciach matke pomáha.

Ako ste vnímali zmiešané manželstvo vašich rodičov?

Keď si to spätne uvedomujem, pripadá mi to celkom prirodzené. V našom mestečku boli aj iné zmiešané manželstvá a v tých žili deti, s ktorými sme sa priatelili. Tvorili sme vlastne komunitu a manželky boli české a slovenské ženy.

Arabská exotika je v posledných rokoch vychytená, či už ide o turistický ruch alebo aj politiku. Mení sa pre vás tento svet s odstupom času?

Zdá sa mi, že si ľudia tam, možno tak isto ako tu na Slovensku, postupne uvedomujú, aký dôležitý je jednotlivec, človek. Buduje sa takzvaná občianska spoločnosť, ktorá bola do nedávnych čias celkom na mizine. Páči sa mi, že tam začínajú fungovať rôzne spolky, občianske združenia. Univerzity sú na dobrej úrovni, takže ich navštevujú aj ľudia z okolitých krajín. Jordánci zase majú možnosť študovať v zahraničí, a nielen v arabských krajinách.

Vy ste študovali na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Prečo padla voľba na ňu?

Rozhodovala som sa medzi prírodovedným a humanitným smerom, lebo som inklinovala k obom. Humanitným vedám sa prikladá väčší význam na Slovensku ako v Jordánsku. Napokon sme sa rozhodli, že sem prídeme s otcom aj mamou, ktorá tu začala podnikať. Širšia rodina ostala v Jordánsku, chodievame ju navštevovať. Ako to bude ďalej, sa uvidí. Človek nikdy nevie, všetko ostáva otvorené.

Teraz pôsobíte na katedre klasickej a semitskej filológie. Čo učíte? Aké sú vaše skúsenosti so študentmi?

Učím spisovnú arabčinu, ktorá sa používa v oficiálnom styku a ktorou sa píše. Novú várku študentov máme iba každých päť rokov. Začíname vždy celkom od nuly, lebo sa nepredpokladá, že by študenti niečo z jazyka poznali. A nedá sa dosiahnuť ani to, aby študent jazyk zvládol počas štúdia. Môže sa naučiť pracovať s textom pomocou slovníka. Dôležité však je, že sa dozvie aj niečo o arabskej histórii, náboženstve, o celom kultúrnom pozadí, ktoré je veľmi špecifické a silné. Musím povedať, že skoro všetci, ktorí sa zahryznú do arabistiky, prepadnú jej kúzlu. Zaujímavé je, že sú to väčšinou dievčatá.

Myslíte si, že dnes môžete žiť rovnako slobodne tu aj v Jordánsku?

Podľa toho, čo znamená sloboda, v čom je toto slovo pre človeka dôležité. Pre ženu v arabských krajinách to môže byť napríklad možnosť pohybovať sa voľne, bez sprievodu. Moje aktivity na Slovensku by sa žene v Jordánsku presadzovali možno ťažšie. Napríklad divadlo.

Prečo? Je neprijateľné, aby tam žena hrala divadlo?

Nie, skôr ide o to, že sa to nepovažuje za prirodzený umelecký prejav. Divadlo tam nemá takú tradíciu, je to menšinová záležitosť a ľudia sa naň pozerajú skôr s dešpektom. O to väčší vzťah majú napríklad k poézii. Veľa ľudí tam vo voľnom čase píše básne. A ešte milujú svoju arabskú hudbu.

Ako sa táto láska prejavuje?

Práve nedávno ma zaujala informácia z internetu. V Jordánsku beží už tretia vlna SuperStar. Tá istá súťaž sa však vysiela aj v okolitých arabských krajinách. Všetci ľudia, ktorí sa do nej prihlasujú, siahajú iba po arabských pesničkách. Žiadne anglické.

Popri práci na univerzite pôsobíte už niekoľko rokov v bratislavskom alternatívnom divadle Stoka. Ako k tomu došlo?

Ešte počas štúdia sme sa so spolužiačkou rozhodli, že oslovíme ľudí, či by sa im nechcelo robiť divadlo v anglickom jazyku. Podarilo sa nám založiť súbor Belts, ktorý fungoval pri Filozofickej fakulte. Každý rok sme organizovali festival s medzinárodnou účasťou. Posledný ročník sa konal pred štyrmi rokmi v divadle Stoka. Vtedy nás oslovil jeho riaditeľ Blaho Uhlár, či by sme nechceli urobiť nejaké predstavenie s ním. Tak sme to prvýkrát skúsili po slovensky. Jeho metóda divadelnej tvorby bola pre nás novinkou.

Čím vás prekvapila?

V prvých momentoch sa mi zdalo, že to bude veľmi ťažké. Museli sme si zvykať nielen na spôsob hry, ale aj na hľadanie spoločnej divadelnej reči, myšlienky. Veľmi dôležité pritom bolo byť spontánny. Bolo sa to treba naučiť.

Dá sa spontánnosti učiť?

Áno. Človek sa postupne musí vedieť otvoriť. Ja viem, že buď to v človeku je, alebo nie je, ale isté zábrany má a jednoducho ich musí vedieť v danej chvíli odblokovať. Je dôležité, aby bol ochotný spolupracovať. Pre mňa je to ohromné zistenie. Veľmi sa mi páči spôsob, ako v nás režisér vybudoval vzájomnú dôveru.

Pracujete metódou kolektívnej tvorby. Ako to vnímate?

Začíname vždy od absolútnej nuly. Podobne, ako je to pri arabčine so študentmi. Zo začiatku ma to šokovalo, a asi bude aj naďalej. Deväťdesiat percent toho, čo vytvoríme na skúškach, sa v predstavení nepoužije, ale mňa fascinuje to, čo režiséra napokon osloví a použije sa. A potom ešte, ako na to reagujú ľudia.

FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ

SILVIA EL HELO sa narodila v Bratislave v roku 1976. Keď mala dva roky, presťahovala sa s rodičmi do Jordánska. V rokoch 1994-1999 absolvovala anglický jazyk, literatúru a knihovedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je zakladajúcou členkou občianskeho združenia a divadelného súboru BELTS. Pôsobí ako asistentka na katedre klasickej a semitskej filológie FiFUK v Bratislave a píše dizertačnú prácu. Od roku 2001 spolupracuje s alternatívnym divadlom Stoka.