Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra bol oficiálne založený 1. apríla 1943, teda v roku 100. výročia kodifikácie spisovnej slovenčiny. Odvtedy bez prestávky, vyše šesťdesiat rokov, skúma a zveľaďuje slovenský jazyk. V akom stave je slovenčina dnes, sme sa porozprávali s jeho riaditeľom SLAVOMÍROM ONDREJOVIČOM.

1. apríl - zaujímavý dátum pre vznik serióznej inštitúcie. Bola aj narodeninová oslava?

Ani nie. Ale pred dvoma rokmi, keď sme si pripomínali šesťdesiate výročie vzniku ústavu, dali sme si na tom záležať. Urobili sme aj inventúru, čo všetko ústav urobil. Zistili sme napríklad, že verejnosti sme ponúkli viac ako päťsto kníh - slovníkov, gramatík, príručiek, monografií. Boli však aj veci, ktoré sme mali v pláne, a nepodarili sa. Napríklad zostavenie veľkého frazeologického slovníka, takže stále máme k dispozícii iba ten malý.

Jednou z priorít ústavu je dozerať na kultúru jazyka. Keď si čítam e-maily alebo chatové diskusie, prekvapuje ma, ako nevieme pravopis. Aj vysokoškolsky vzdelaní ľudia bežne píšu ypsilonky a robia ďalšie prvácke chyby. Nemáte pocit, že Slováci sa síce rozrozprávali v cudzích jazykoch, ale trocha na úkor materčiny?

Nevieme presne, ako to bolo v bežnej komunikácii kedysi, keď sme nemali možnosť takejto bezprostrednej písomnej komunikácie. Možno to ani vtedy nebolo najlepšie. Navyše, maily sa obyčajne píšu tak, že si ľudia neprezrú, čo napísali. Keby tomu venovali viac pozornosti, možno by si veľa chýb opravili.

Chyby sú však aj v oficiálnych textoch. Napríklad v reklame na pracie prostriedky sa už viac-menej udomácnilo slovo prádlo, z reklamných sloganov často priam kričí otrocký preklad textu, ktorý je úplne proti spisovnej slovenčine, mnohí moderátori zase nevedia vykať. Vám to ako odborníkovi na slovenčinu netrhá uši?

Mám ich citlivé najmä na frázy, klišé a všelijaké ‚schválnosti'. Sú však situácie, keď sa nemusí všetko niesť v rigoróznej spisovnosti. Napríklad v rozhlasovom vysielaní pre mladých počujeme aj mládežnícky slang. Keby im aj niekto prikázal, že ich prejav musí byť spisovný, sotva by poslúchli, a možno by to ani nebolo zdravé, lebo aj jazyk ako nástroj potrebuje, aby sme zapojili ,do hry' všetky jeho struny. Sú, pravdaže, situácie, v ktorých jazykový prejav musí byť absolútne dokonalý. Ako príklad by som mohol uviesť svoj zážitok z Národného konventu, kde Slovensko prežívalo veľkú chvíľu, lebo oslavovalo svoje prijatie do Európskej únie. Slávnostný rečník však stále hovoril o ,Europe'. Išlo len o jeden dĺžeň, možno si mnohí tento detail ani nevšimli, ale rušilo to.

Môže sa stať, že sa nesprávne slovo vžije natoľko, že sa nakoniec uzná za spisovné? Napríklad, keď väčšina Slovákov bude hovoriť prádlo namiesto bielizeň, prestane to byť chybou?

Keď sa už niečo vžije, tak je naozaj otázkou, či je to ešte chyba. Ale nejde tu len o otázku vžitosti. Pre spisovnosť je dôležité, aby výraz zodpovedal aj iným kritériám - aby neprotirečil štruktúrnym zákonitostiam nášho jazyka, jeho systému. Vec nie je celkom jednoduchá, lebo mnohé tendencie v jazyku pôsobia aj proti sebe. Jazyk sa však vyvíja, a preto sa stáva, že to, čo sa voľakedy odmietalo, neskôr sa prijalo. Niekedy sa napríklad zamietalo slovo diaľnica ako bohemizmus, dnes sa hodnotí spolu s odvodeninou diaľničný ako neutrálny výraz. Každý už hovorí vyhýbať sa niečomu a málokto vie, že kedysi sa toto sloveso používalo bez sa: vyhýbať niečomu.

Čo nešťastné prechyľovanie? Milan Lasica vtipkoval, čo by asi povedala Goldie Hown, že u nás je z nej Hownová. A čítala som feministickú štúdiu, že prípona -ová je prejavom patriarchátu Slovákov, keď bolo treba zdôrazniť - toto je Janova žena, a preto to treba zrušiť.

Skôr všetko vychádza z toho, že slovenčina je, rovnako ako čeština, extrémne sexistický jazyk. Tak to formulovala americká profesorka, ktorá analyzovala český, anglický a fínsky text. V českom texte bolo jasné už v prvej vete, či sa hovorí o mužovi alebo o žene, v anglickom až kdesi v tretej či štvrtej a vo fínskom nebolo do konca jasné, o koho ide z hľadiska pohlavia. Naša reč je teda extrémne rodová a okrem toho je ohybným jazykom, ktorý potrebuje skloňovať, časovať. Ak sa nepoužijú pádové prípony, môžu vzniknúť nedorozumenia. Ak napríklad v športovom spravodajstve odznie veta, že, povedzme Lang predbehla Klein, nie je jasné, kto koho predbehol. Slovenčina nemá pevný slovosled. Čiže, v pomenúvacom nominatíve - prvom páde - by bolo možné uvažovať o tvare bez -ová. Cudzím štátnym príslušníčkam, a nielen im, to pri zápise do matriky dovoľuje aj matričný zákon. V kontexte vety v nepriamych pádoch je to však ťažko prípustné. Istá tolerancia je tu však namieste, napríklad aj v prípade onej dámy, ktorú spomína pán Lasica.

Vo vašom ústave funguje jazyková poradňa. Zaujalo ma, že jej pracovníčky musia byť špeciálne trénované nielen v slovenčine, ale aj v umení pokojne reagovať na eventuálne neprístojnosti. To slovenčina dokáže Slovákov tak rozvášniť, že sa menia na grobianov?

Jazyk naozaj môže rozvášniť a mnohých aj rozvášňuje. Najmä takých, ktorí sa potom nepovažujú za potrebné podpísať. To, čo dostávame do ústavu, je neraz nepublikovateľné, hoci sa pisatelia tvária, že im ide o prospech nášho jazyka. V skutočnosti je to vyventilovanie vlastnej frustrácie. Tí, čo volajú do našej telefonickej jazykovej poradne, sú zväčša kultivovaní klienti. Nájdu sa však medzi nimi aj takí, ktorí už majú dopredu svoj názor, a keď im ho nepotvrdíme, presviedčajú nás o opaku veľmi húževnato, ba niekedy až drsne. Preto je dôležité, aby naše pracovníčky vedeli pokojne reagovať, aby ich tón pýtajúceho sa nevyprovokoval k rovnako vášnivej reakcii.

Slováci často používajú bohemizmy. Niektorí tvrdia, že preto, lebo čeština je bohatší jazyk. V slovenčine jednoducho nie je rovnako pekné slovo.

Čeština ako spisovný jazyk má dlhšiu tradíciu než slovenčina. Historický vývoj má na svedomí, že má vypracovanejší napríklad mestský slangový hovor. No vo väčšine prípadov siahajú používatelia po bohemizmoch jednoducho preto, že nevedia, že existuje aj slovenské slovo. Nepoznáme všetci svoj jazyk na požadovanej úrovni, čo však platí aj o iných národoch. Vynikajúci prekladateľ a esejista Pavel Eisner ,ľuďom českým' o používaní češtiny adresoval slová: ,Máte v rukou stradivárky, a hrajete na nich jako šumaři.' Takže ide o to, poznať svoj jazyk a byť ochotný sa aj poučiť.

Werich má v knižke Fimfárum pôvabnú rozprávku, ktorú nazval Chvála češtiny. Celý príbeh je napísaný výhradne z jednoslabičných slov. Dala by sa napísať aj "chvála slovenčiny"? Alebo už existuje?

Dokázal to napríklad vo svojej ,jednoslovnej' poviedke Andrej Ferko. Z ,chvál slovenčiny' spomeňme Slovenský spev vtákov Štefana Moravčíka.

Posledné pravidlá slovenského pravopisu vyšli v roku 2000. Znamená to, že ľudia, ktorí chodili do školy už dávnejšie, budú teraz robiť chyby? Kedy vlastne nastáva chvíľa, že treba nové pravidlá?

Výskum pravidiel slovenského pravopisu ustavične pokračuje a stále je o čom diskutovať. Možno hovoriť približne o desaťročných etapách, počas ktorých sa jazyk a postoj k nemu mení trochu výraznejšie. Ide však viac či menej o mierne zmeny. Ani zmeny v Pravidlách z roku 2000 nie sú príliš veľké, no ľudia, ktorí s jazykom pracujú, by si ich mali preštudovať a pracovať s nimi.

V ústave pracujete aj na Slovníku súčasného slovenského jazyka, ktorý zachytí slovnú zásobu štvrťmilióna slov. Oproti iným jazykom je to veľa alebo málo? Ako sa vlastne počítajú slová?

Veľké svetové slovníky obsahujú okolo tristotisíc slov, takže to bude porovnateľné. Slová jednotlivých jazykov sa však nedajú presne spočítať. Pri odhade sa môžeme do určitej miery oprieť o to, koľko slov obsahujú príslušné národné slovníky. Ale ak máte na mysli celú slovnú zásobu, veľa záleží na tom, s čím všetkým budeme rátať. Ak do toho zahrnieme aj odborné termíny, nebude to mať konca-kraja, pôjde to do miliónov. Podobné je to s otázkou, koľko jazykov je na svete. Uvádzajú sa veľmi rozdielne počty od tritisíc do desaťtisíc, ba aj viac. Udávajú sa dokonca presné čísla, ale neviem, ako k nim autori prišli. Jednak sa stále nedarí odlíšiť nárečie od jazyka a potom, jazyky sú v pohybe. Aj v tejto chvíli jestvujú jazyky, ktoré majú len sto, možno päťdesiat hovoriacich, čiže onedlho sa ich situácia môže zmeniť. A na druhej strane, aj dnes sa objavujú nové jazyky.

Ako je to s tvorbou nových slov? Je správne, ak sa ľudia od pera púšťajú po hviezdoslavovských chodníčkoch, alebo keď im ich jazykové korektorky nemilosrdne škrtajú?

Je dobré, keď autor stojí na pevnej pôde, teda dobre ovláda jazyk a jeho normy, až potom môže ísť ďalej. Vtedy je každé prekročenie hraníc normy úžasné. Je to skvelé, keď sa vyjadríte tak, ako sa ešte nikto nevyjadril, a možno použijete výraz, ktorý ešte nikto nepoužil. Musí to však byť funkčné. No často sa stretávame s autormi, čo normu neovládajú, ale bezstarostne ju prekračujú. Na ich smolu to však hneď vidieť. To sú tí zlí autori a, povedzme, zlí spisovatelia.

Máte profesionálnu deformáciu, že pri rozhovore vnímate okrem obsahu aj to, koľko prehreškov proti slovenčine urobíme?

Áno, nemôžem si to nevšimnúť, ale nerobím si čiarky, kto koľko spravil chýb, ani v rozhovore nikoho neopravujem, ak ma náhodou o to sám nepožiada. No tiež si s radosťou všímam, ak počujem niečo jazykovo zaujímavé, jedinečné, zvláštne. Mám to šťastie, že sa neraz stretávam na rôznych úrovniach a situáciách aj s brilantným formulovaním myšlienok a bravúrnym používaním nášho jazyka.

Je dôležité, aby jazykovedec, ktorý skúma slovenčinu, ovládal cudzie jazyky?

Samozrejme, lebo platí ono Goetheho, že kto nevie iné jazyky, nevie nič ani o svojom vlastnom.

Ste veľký cestovateľ. Navštívili ste Južnú Ameriku, Afriku, Indiu, Čínu. Zaujali vás tieto krajiny aj ako jazykovedca?

Pred cestou do Indie som zhodou okolností čítal americkú štúdiu o dillijskej angličtine. V Dillí som mal vzácnu príležitosť overiť si čerstvo nadobudnuté poznatky. Keď som komunikoval s domácimi, podvedome som to sledoval. V Číne som si zase všimol, že pre Číňanov existujú len dva jazyky. Čínština, samozrejme so všetkými variáciami, a angličtina. Keď sa tam objaví niekto, kto nevyzerá celkom ako oni, predpokladajú, že vie po anglicky. Ak ich presviedčate, že jestvujú ešte aj iné jazyky, sú trochu prekvapení.

Prečítala som si zaujímavú historku. Na svojich cestách ste sa pri jazere Titicaca stretli so šamanom, ktorý vám splnil dve želania. Prvé, aby ste vyzdraveli z nedoliečenej chrípky, ktorá vás tam chytila a tamojší lekári si s ňou nevedeli rady. Druhé sa týkalo volieb, ku ktorým sa práve schyľovalo v Jazykovednom ústave a v ktorých ste napokon zvíťazili. Je to pravda?

Počas tej cesty sme navštívili viacerých šamanov. Napríklad jedného pri Amazonke, ktorý sa špecializoval na liečenie sexuálnych problémov. To nebolo až také zaujímavé, ale dal nám aspoň podržať v náručí krokodíla i leňochoda a na tyči dokonca ocelota. Zaklínanie šamana nad jazerom Titicaca bolo pre mňa zvláštne aj tým, že svoje zaklínacie formulky prednášal v aimarčine, domorodom indiánskom jazyku, z ktorého som vedel pár slov. Podľa inštrukcií sme si mali počas tohto aktu zaželať tri veci, ako v rozprávke. Keďže som sa dlho kochal v dobre artikulovanej aimarčine, stihol som si zaželať len dve, a tie sa splnili. Stále mám však dilemu, či je celkom fér, pomáhať si v živote takýto čarami. Asi sa šamanom nabudúce vyhnem.

Doc. PhDr. Slavomír Ondrejovič, CSc., jazykovedec a prekladateľ (1946). Vyštudoval rusistiku a slovakistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1999 je riaditeľom Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, od roku 1997 do roku 2004 bol predsedom Slovenskej jazykovednej spoločnosti. Venuje sa sociolingvistike, všeobecnej jazykovede, sémantickej jazykovednej historiografii a encyklopedistike. Hlavné práce: Medzi slovesom a vetou (1989), Encyklopédia jazykovedy (1993, spoluautor), Od hovoriaceho stroja k sociálnej lingvistike (2000), Úvod do textovej analýzy textu (2004, spoluautor). Prekladá najmä z nemčiny.