Prechádzal som sa raz po meste a udivilo ma, prečo stojí pred klubmi a barmi také množstvo ľudí. Až po chvíľke mi došlo, že je to kvôli novému predpisu o fajčení. Hlavne v lete boli ulice zaplnené hlúčikmi snažiacimi sa uspokojiť svoju potrebu, ktorá sa po krátkom čase opäť ozve. Zo súboru aktivít zvaného zábava alebo posedenie s priateľmi vyňali zákonom fajčenie. Zo spoločenskej záležitosti sa fajčenie zmenilo na nedôstojné ukájanie potreby. Keď sa stretnem v klube so známym, ktorý je fajčiar, tak aj ja trávim s ním čas na ulici, alebo meditatívne prepletám prsty, kým sa vráti späť. Ak máme nejakú dôležitú debatu, musím si brať zápisník, aby mi neušla myšlienka. Uvažujem, či je vinný ten, kto vymyslel tento predpis, alebo fajčiari. Ja už dlho nefajčím, cigaretový dym mi smrdí a prekáža, najmä keď hrám vo veľmi zafajčenom prostredí. Možno, keby sa fajčili vonné tyčinky, to by mi neprekážalo. V každom prípade súhlasím s tým, že na nefajčiarov treba brať väčší ohľad. Takmer každý fajčiar vie, že si ubližuje a rozhodol sa pre to slobodne, ale táto sloboda sa končí tam, kde sa začína ubližovanie druhým. A ak sa rozhodne ubližovať druhým, potom má vyúdené svedomie.
Autor: Martin Valihora, hudobník, New York
