Byť fajčiarom v Kanade je ťažké. Dnes je mi jasné, že to nie je len preto, že sa stretávajú s obmedzeniami (v práci, puboch, reštauráciách a vo všetkých verejných budovách nie je dovolené fajčiť), ale aj preto, že fajčiarom dávajú denne pocítiť, že sú akýmisi druhoradými občanmi. Hoci som sám nefajčiar, zdá sa mi ponižujúce, že moji kolegovia na univerzite musia aj v zlom počasí stáť v kŕdľoch vonku ako nejakí narkomani-zločinci, keď si chcú zapáliť. V médiách sa často objavujú výpočty, koľko musí spoločnosť platiť za to, že niekto si dovolí fajčiť, že to povedie k rakovine či srdcovým chorobám a potom k veľmi drahým liečbam a operáciám. Odtiaľ je len krok k tomu, že by sa mal zakázať aj cholesterol (klobásky a všetko, čo dobre pomastené vypečieme v rúre). A, napokon, aj AIDS stojí veľa, tak by mali homosexuálom zakázať milovanie! Kam to všetko vedie? Možno k záveru, že aj tí, čo toto predpisujú, majú maslo na hlave, keď napríklad vyháňajú mladých bojovať kvôli fiktívnym dôvodom až niekam na druhý koniec sveta, a tam na nich niekto vystrelí guľku, ktorá im urobí v tele dierku. Aj to je zdraviu škodlivé. Neviem, ale zdá sa mi, že s tým fajčením štátne orgány otvorili Pandorinu skrinku a z nej raz vylezú veci, ktoré sa budú možno týkať aj samotných orgánov. Čo potom? Keď raz začneme obmedzovať slobodu, potom sa nečudujme, keď začne byť obmedzený aj hlavný obmedzovač! "Kto bude strážiť strážcov?" opýtal sa raz klasik. Dnes sa môžeme spýtať: "Kto zostane strážiť strážcov?" - teda po tom, čo sa na nich každý naštve? A len kvôli tomu, že sa osopili na mierumilovných fajčiarov, ktorým sa zdal život ťažkým a zapálili si, aby sa im skrátila tá dlhá chvíľa čakania na smrť.

Autor: Peter Petro, vysokoškolský pedagóg, Toronto, Kanada