TRENČÍN. Marek Adamech s Michalom Sukeníkom strávili v Nepále ako solo trekeri skoro mesiac, počas ktorého stihli vystúpiť do základného tábora Mount Everestu, pozrieť si Národný park Sagarmatha aj krásy samotného hlavného mesta Káthmandu.
Adamech má za sebou štyri návštevy Nórska vrátane Špicbergov aj mnohých ďalších krajín Európy, cestu do Izraela a napríklad aj výstup na Gerlachovský a Lomnický Štít. Zážitky z poslednej cesty spísal aj do cestopisu.
V rozhovore porozprával o tom, prečo si vybral práve túto cestu, čo bolo na nej iné než na predošlých, ale aj o tom, prečo by podľa neho mali ľudia cestovať.
(zdroj: Michal Sukeník)
Čo vás najviac lákalo do Nepálu a Himalájí?
– Vždy bolo mojím snom vidieť na vlastné oči najvyššiu horu sveta a trekovať práve v jej okolí, v pohorí, ktoré je považované za strechu sveta. S úžasom som vždy sledoval všetky dokumenty o zdolávaní osemtisícoviek.
Preto bola len otázka času, kedy nastanú vhodné podmienky na realizáciu tohto sna.
Letisko v Lukle. (zdroj: Michal Sukeník)Aká bola organizácia cesty?
– Pôvodne sme mali odchádzať na jar tohto roku, pre silné zemetrasenie v Nepále sme však cestu museli odložiť.
Nakoniec sme vyrazili začiatkom októbra. Z Nepálu sme sa letecky presunuli do malého mesta Lukla, kde sa vo výške 2 860 m n. m. nachádza najnebezpečnejšie letisko na svete. Odtiaľ sme už nastúpili na samotný trek.
(zdroj: Michal Sukeník)Bolo v niečom v krajine cítiť, že je po zemetrasení?
– Na atmosféru v krajine a v horách to nemalo podľa mňa žiadny vplyv. Nemôžem to síce úplne porovnať, keďže pred zemetrasením som tam nebol. Okrem poklesu turistov však všetko bežalo bez problémov a neboli cítiť žiadne následky.
Aj v samotnom Káthmandu takmer všetky budovy stáli, život fungoval ďalej. Jedine na starých pamiatkach, ktoré boli z veľkej časti zničené, bolo možné poznať zmeny.
(zdroj: Michal Sukeník)Kam ste pokračovali z Lukly?
– Absolvovali sme jeden z najobľúbenejších trekov, do základného táboru Mt. Everestu a vystúpali sme do výšky 5 640 m n.m. Rozhodli sme sa však obohatiť trek o iné, menej frekventované cesty.
Trasou bočnými údoliami a sedlami sme sa dostali k budhistickým kláštorom, nádherným horským jazerám a vystúpali k výhľadom na najvyššie hory sveta.
Na záver nášho pobytu v Nepále sme navštívili divoké Káthmandu a jeho pamiatky po zemetrasení.
(zdroj: Michal Sukeník)Čo bolo okrem hôr pre vás na krajine najkrajšie a najpríťažlivejšie?
– Určite duchovná atmosféra, ktorá panovala predovšetkým v horách.
Miestne zvyklosti, duchovné predmety a stavby pôsobili upokojujúco. Takisto miestni obyvatelia, ktorých sme stretali. Bola z nich cítiť úcta k prírode aj k ľudom.
(zdroj: Michal Sukeník)Chýba vám u Slovákov niečo, čo majú ľudia v Nepále a naopak?
– V Nepále žijú všeobecne chudobnejší a jednoduchší ľudia, čo so sebou prináša množstvo výhod a nevýhod, v porovnaní s naším spôsobom života. Určite sú viac skromní, otvorenejší, vážia si aj to málo čo majú a pomáhajú si navzájom.
Tým, že nežijú v takom uponáhľanom svete, tak majú viac času venovať sa aj iným veciam než materiálnym. Čím narážam hlavne na duchovný a náboženský rozmer.
(zdroj: Michal Sukeník)Čo vás na cestovaní baví najviac?
– Najviac fascinovaný som poriadkom, ktorý panuje vo svete, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Fascinuje ma to, že si môžem zo svojej izby v Nemšovej vyhľadať odchod autobusu v dedine na druhom konci sveta, a keď tam prídem, skutočne tam ten autobus stojí a odíde v ten čas. Pokiaľ teda nie sme na Slovensku. (smiech)
Prečo ste sa rozhodli cestovať spôsobom s čo najnižšími nákladmi?
– Lebo je to oveľa väčšia zábava a dobrodružstvo. Nemať všetko naplánované, zariadené, ale riešiť veci operatívne a nechať sa často prekvapiť a tešiť z toho, čo život prinesie.
Káthmandu. (zdroj: Michal Sukeník)Myslíte si, že je dobré, že ľudia začali v poslednej dobe cestovať oveľa masovejšie?
– Určite je dobré, že cestovanie sa masívnejšie rozšírilo. Ľudí to obohacuje, spoznávajú nové miesta, ľudí a podobne. Má to, samozrejme, aj obrátenú stranu. Niektoré miesta sa stali naozaj preplnené a komerčne propagované. Tie ma moc nelákajú, preto sme aj takmer 9 dní zo 17 strávili mimo najfrekventovanejšeho turistického chodníka, kde to hlavne v nižších polohách bolo občas plné turistov. Himaláje sa stávajú čoraz dostupnejšie, je logické, že tam chodí aj viac ľudí.
Mal by teda podľa vás cestovať každý?
– Áno, mal. Každú možnosť nevycestovať, keď je na to príležitosť, považujem za premárnenú šancu spoznať niečo nové. To prináša veľmi obmedzený a úzky pohľad na svet.
Cestopis a celá fotogaléria
www.himalaje2015.sk
