Tony Blair vyrazil do južnej Ázie potvrdiť povesť šikovného vyjednávača a vplyvného politika. Nejde o jeho ego, upokojiť má takmer vojnové vášne medzi Indiou a Pakistanom. Blair sa pokúsi zmieriť odvekých rivalov, ktorých Británia ponechala v roku 1947 vo veľkom zmätku. Ten výustil do troch vojnových konfliktov (1949, 1965, 1971).

Britský premiér to nebude mať jednoduché. Spojené štáty už dokonca ústami ministra zahraničných vecí Colina Powella povedali, že Kašmír sa stáva novým Blízkym východom svetovej politiky. Paralel s arabsko-izraelským sporom sa dá urobiť viac.

Stoja tu proti sebe dve náboženstvá - prevažne hinduistická India a prevažne moslimský Pakistan. Sú tu atentáty a ozbrojené útoky. Aj v tomto konflikte ide najmä o sporné územie (Kašmír), na ktoré si nárokujú oba štáty. Šermujú pritom historickými faktami a už dvakrát pre toto územie boli vo vojnovom stave. Aj tu robia najväčšie problémy teroristi, ktorých India považuje za mužov vycvičených Pakistanom (nie bezdôvodne). Tak ako Izrael tlačí na Arafata, aj Dillí od pakistanského Islamabádu očakáva, že začne zatýkať extrémistov.

To, čo konflikt ozvláštňuje, je jadrový arzenál oboch krajín. Od vzniku oboch štátov sa v ich agresívnych prejavoch zmenilo len veľmi málo. Jedinou podstatnou zmenou sú len jadrové zbrane. Napriek tomu, že najmä India spravila v posledných rokoch výrazný technologický pokrok, úroveň komunikácie medzi týmito štátmi stále diktujú vplyvné vojenské lobby - je to reč prestreliek na hraniciach a hrubého nacionalizmu. „Akoby sa Dillí a Islamabád nič nenaučili a nič nezabudli,“ píše The Guardian.

Západ a Spojené štáty veľmi znepokujuje, že v tomto konflikte hrá významnú úlohu aj Čína. Pakistanský prezident Parvíz Mušaraf sa na ceste do Káthmándú, kde bude spoločne s indickým premiérom Atalom Bihárím Vádžpejím hosťom summitu Juhoázijského združenia, zastavil v Pekingu. To je jasný signál, že má jej podporu. Čína je najsilnejším spojencom Pakistanu, len vďaka jej pomoci vybudoval Islamabád svoj jadrový arzenál.

Výraznejšie zapojenie Číny do konfliktu v tejto chvíli nehrozí. Zapojenie tejto veľmoci do vysokej „hry“ však postačuje na to, aby sa situácia v celom regióne ešte viac destabilizovala.

V tejto situácii neprekvapuje, že Blair na turné vyrazil bez konkrétneho mierového plánu pre Kašmír. Počas svojich zastávok v Indii a Pakistane musí upokojiť obe strany a posadiť ich za stôl. Už to by bol sľubný začiatok istotne zdĺhavého procesu, ktorý by sa snáď raz mohol skončiť autonómiou pre Kašmír. Ak by Blair neuspel, celý svet má problém.

MAREK CHORVATOVIČ