"Nechcel som byť niekde v kúte schovaný, ani byť disident, chcel som sa ísť s vtedajšou spoločnosťou pre kresťanstvo biť," hovorí dnes.

ŠtB ho zaregistrovala v júli 1980 ako kandidáta tajnej spolupráce, o rok ho preregistrovala za svojho agenta. Netají sa, že jej podpísal spoluprácu a že sa s jej príslušníkmi stretával. Za spoluprácu to vraj nepovažoval. Tvrdí, že chcel cez nich presadzovať myšlienky kresťanstva a že nikoho neudával. Naopak, so svojimi známymi prerušil kontakty, aby niekedy nepovedal niečo navyše.

Poslucháčom, ktorých dnes sklamal, sa kňaz ospravedlnil. "Je mi to ľúto. Ospravedlňujem sa za to a prosím o odpustenie. Ja som tú dobu od roku 1981 do novembra 1989 vedel, vládal len takto žiť. Nebolo to pre mňa ľahké, ale aj to bola škola." Odvtedy vraj dostáva samé pozitívne reakcie, až na jednu, keď mu nejaká žena napísala, že sklamal ju aj jej mamu. Sucháň dnes pôsobí v Čataji, malej dedine pri Senci.

Keď študoval teológiu, mal problém s vysviackou, lebo sa odmietol zúčastniť na oficiálnej schôdzi prorežimnej organizácie Pacem in teris. Na faru mohol ísť len do Šiah, kde sa hovorilo po maďarsky. Ponižovanie za to, že bol kňaz, zažil aj na vojne. "Nedovolím, aby ste na útvar zanášali nejakú Kristovu špinu," počúval od veliteľa útvaru.

Príslušníci ŠtB ho prvýkrát navštívili, keď sa dostal do Pezinka za kaplana. Keď sa išiel poradiť za dekanom, čo má robiť, povedal mu vraj: "Viete amice, vy ste kňaz pre všetkých ľudí. K vám môže prísť každý, vaše dvere sú otvorené pre všetkých."

Eštebáci sa podľa Sucháňa správali kamarátsky, nevyhrážali sa mu. Keď ho zavolali na "februárku", a položili na stôl papier, na ktorom "bolo niečo o ochrane republiky", podpísal ho. "Nemal som pocit, že zrádzam niečo vlastné a kresťanské, alebo že sa zaväzujem na spoluprácu s tajnou políciou."

Keď mu neskôr ponúkli peniaze, odmietol ich a uvedomil si, že vec je vážna. Uvažoval aj o emigrácii, zo zahraničia sa však vrátil. V tom čase už bol pápežom Ján Pavol II., v Poľsku bola Solidarita, a s ŠtB sa rozprával aj o tom. Po podpise za ním chodil už len jeden jej príslušník.

Až od eštebákov sa vraj dozvedal, čo sa kde dialo, keď sa ho pýtali, či o tom niečo nevie. O svoj spis z Ústavu pamäti národa nepožiadal. Podľa zverejnených registrov ho do archívu uložili v decembri 1989.

Sucháň nechce nikoho súdiť, ani politikov, každý zaevidovaný človek má podľa neho svoj príbeh. Myslí si však, že ak ho človek otvorene porozpráva a nezapiera, ľudia mu odpustia. (mož)