Joyce Carol Oatesová (1938) - prednášala na univerzite v Detroite (1961-1967) a kanadskom Windsore (1967-1978). V rokoch 1978-1981 bola hosťujúcou autorkou na prestížnej Princetonskej univerzite, kde sa roku 1987 stala profesorkou. Dodnes tam prednáša súčasnú literatúru a kreatívne písanie. Literárne debutovala roku 1964 románom With Shuddering Fall (Otriasajúci pád). Roku 1970 získala National Book Award za román Them (po slovensky - Oni, 1974), čo bol tretí diel trilógie, ktorá sa začínala A Garden of Earthly Delights (Záhrada svetských rozkoší, 1967) a jej druhým dielom boli Expensive People (Drahí ľudia, 1968). Z ďalších diel: Wonderland (po slovensky - Krajina zázrakov, 1976), American Appetites (po slovensky - Americké chute, 1992), Black Water (po slovensky ako Čierna voda, 1992), Foxfire (po slovensky ako Foxfire: Doznania dievčenského gangu, 1993), Because It Is Bitter, And Because It Is My Heart (po slovensky - Horké ako moje srdce, 1994). Román Blonde (Blondínka) vyšiel v preklade Jána Vilikovského minulý rok vo vydavateľstve Ikar. Režisér Joyce Chopra ho podľa scenára Joycea Eliasona sfilmoval a v podobe seriálu ho minulý rok odvysielala americká televízia CBS.

Melancholická, tajomná, s éterickým pôvabom. Energická, provokujúca, s ironickým nadhľadom. Pri americkej spisovateľke Joyce Carol Oatesovej zlyhávajú zaužívané hodnotenia. Šedivý priemer necháva pre svojich epigónov. Zaujímajú ju len silné pocity a myšlienky s ostrými kontúrami. Prežila klasický americký sen: od detstva v núdzi sa dostala až medzi najrešpektovanejších autorov súčasnej svetovej literatúry. Jej knihy majú úspech medzi kritikmi i širokým čitateľským obecenstvom. Román Blondínka spred dvoch rokov sa dostal medzi finalistov dvoch najprestížnejších literárnych cien v Spojených štátoch: National Book Award a Pulitzer Prize. V septembri minulého roku sa o nej hovorilo ako o vážnom kandidátovi na Nobelovu cenu za literatúru. Tentoraz ju ocenenia obišli.

„Nič sa nedeje,“ povedala v exkluzívnom rozhovore pre Magazín SME Joyce Carol Oatesová, ktorý spisovateľka poskytla zo svojho bytu v New Jersey. „Vždy, keď svojim žiakom idem prednášať alebo si sadám k písaciemu stolu, myslím na jedno - literatúra ma oslobodzuje.“

V týchto dňoch vychádza váš nový román s názvom Beasts (Beštie). Na vašej domovskej internetovej stránke som sa dočítal, že ste v ňom použili prvky sci-fi. Je to pravda?

Žiadne sci-fi. Asi si musím pohovoriť s ľuďmi, ktorí moju stránku pripravujú. Beasts je novela rozprávajúca o spomienkach mladej ženy, ktorá sa zaľúbila a bola zneužívaná svojím príťažlivým profesorom na vysokej škole v sedemdesiatych rokoch. Je to príbeh o postupnom narastaní krutosti profesora a jeho manželky, ale aj o odplate mladej ženy. Dúfam, že si ju budú môcť prečítať aj slovenskí čitatelia.

V knihe Beasts píšete: „V Biblii je Satan otcom klamstva a všetkého zlého. V našom svete je zlo vytvárané samotným človekom. Jeho záujmami a ďalšími okolnosťami. To, čo je dobré, je to, čo je podľa nás dobré.“ Ako si treba tieto slová interpretovať?

Až po prečítaní celej knihy dávajú vety súvis a správny význam. Preto nechcem predbiehať a výklad ponechám na samotného čitateľa. Poviem len, že Beasts je akýmsi výskumom obrovského množstva významov pojmu zlo.

Čo ste si pomysleli o zle, ktoré 11. septembra zasiahlo New York a Washington?

Nebola som tomu schopná uveriť. Pochopila som, že keď to človek umožní, zlo si navlečie vždy novú, ešte rafinovanejšiu podobu.

Zmenili vás tieto udalosti?

Určite. V mojom podvedomí sa začal objavovať nový pocit: strach. Doteraz som ho nepoznala.

Je Beasts aj literárnou odpoveďou na nové zlo?

Čiastočne áno, ale nie bezprostrednou. Koncept románu som už mala vymyslený dávno pred jedenástym septembrom. Terorizmus však pridal do jeho záverečných stránok obavu pred budúcnosťou.

Čaká človeka v dvadsiatom prvom storočí násilie?

To záleží od neho samého. Do akej miery bude načúvať hlasu démonov a ako hlboko bude musieť siahať do svojho svedomia.

Vráťme sa k vášmu úspešnému románu Blondínka. Myslíte si, že ste úplne demýtizovali sexsymbol päťdesiatych rokov Marilyn Monroe?

Dúfam, že moja kniha nie je len o demýtizácii. Snažila som sa ísť čo najviac pod kožu a do veľkej žánrovej šírky, preto sa domnievam, že Blondínka je oveľa viac, než len o filmovej hviezde Marilyn Monroe. Je to rozpor medzi ňou a civilnou Normou Jeane Bakerovou, čo je vlastné meno M.M. Je to dokument o Amerike, o jej prehreškoch a úspechoch. Chcela som sa pozrieť pod pokrievku zvanú Amerika.

Touto knihou ste sa dostali medzi finalistov National Book Award a Pulitzer Prize. Mrzelo vás, že ste ceny nedostali?

Ani nie. Nakoniec, James Joyce nezískal žiadnu cenu, podobne ani Kafka. Faulkner dostal cenu až dlho po publikovaní svojich veľkých diel. Navyše ja už nejaké ceny mám, takže sa nemusia nutne rozrastať. Ocenenia sú príjemné, ale je to posledné, prečo píšem knihy.

Aký máte dôvod na písanie?

Literatúra ma oslobodzuje. Filtrujem cez ňu pretlak informácií, ktoré sa na mňa dennodenne sypú, ale aj moju imagináciu, ktorá mi pomáha rozprávať príbehy ľudí. Hovorím to aj svojim študentom. Fantázia nikdy nesmie prerásť cez osnovu diela. Príbeh musí byť zrozumiteľný. Fantázia slúži iba vtedy, keď nie je samoúčelná. Aj Kafka používal fantáziu tak, aby podporila realitu.

Študentom prednášate súčasnú literatúru a kreatívne písanie. Domnievate sa, že mladých ľudí baví literatúra?

Nechcem to zovšeobecňovať, ale keď vidím záujem študentov na našej univerzite, mám neodbytné presvedčenie, že literatúra je pre mladých veľmi atraktívna.

Dá sa naučiť dobre písať?

Asi nie, ale môžem študentom povedať, ako sa vyvarovať niektorých chýb. Snažím sa im ponúknuť priestor na slobodné myslenie. Pravda, občas ich korigujem, ale to, čo dávajú na papier, je výsostne ich produkt.

Vždy ste chceli byť spisovateľkou?

Asi áno, nespomínam si, že by som chcela byť napríklad lekárkou. Trochu som uvažovala, či sa budem venovať maľovaniu, ale to môžem aj popri písaní. Keď som v štrnástich dostala prvý písací stroj, nebolo inej cesty.

Už vtedy ste si vypestovali návyk nepretržite písať román za románom, esej za esejou?

Narážate na moju grafomániu?

Čiastočne, hoci je obdivuhodné, že ste minimalizovali vykrádanie vlastných postupov. Ako sa vám to podarilo?

Ja by som k sebe taká zhovievavá nebola. Niektoré postupy som zopakovala, no vždy som sa ich snažila nejako ozvláštniť.

Časť kritiky vám vyčíta prílišnú angažovanosť v zmysle feministicky orientovanej literatúry. Myslíte, že je na tomto názore kus pravdy?

Ženská spisovateľka nie je termín, ktorý by ma vystihoval. Podobne ako nemožno pojem mužský spisovateľ aplikovať na Normana Mailera alebo Johna Updika. Tieto termíny pre mňa znamenajú staromódny, uhladený, nudný. Dúfam, že taká nie som.

Feminizmus môže znamenať aj zrovnoprávnenie žien. Vo vašich textoch sa podobné motívy občas objavujú. Nemyslíte?

Nevylučujem to, ale plamenné reči a držanie feministickej zástavy sú mi cudzie. Ostatne, feministická vlna je už za nami. Ženský princíp presadzujem inými spôsobmi. Nie je nič horšie, ako keď spisovateľov začnú škatuľkovať. V tejto súvislosti spomeniem krátke stretnutie s Margaret Atwoodovou. „Vyčítajú mi, že som feministka,“ povedala mi Margaret. Nič si z toho nerob, odpovedala som jej, aj ja som v tomto klube. Dôležité je, aby sme nešli do kolien. „Okay,“ vyhlásila Margaret, „tak teda píšeme ďalej.“

O čom teda píšete?

O ženách v modernom svete. O svete okolo nás. O mužoch okolo žien. Píšem o všetkom, čo sa ma dotýka.

Píšete o vážnych témach, no nikdy vám nechýba humor. Čo pre vás znamená smiech?

Možnosť byť sama sebou. Príležitosť podať ruku čitateľovi. Uvoľnenie, zmenu rytmu, iskrivé pohladenie, potrebný nadhľad.

Niektoré knihy podpisujete ako Rosamonda Smith. Potrebovali ste odlíšiť v sebe iného autora?

Pseudonym často používajú spisovatelia, ktorí chcú experimentovať s rôznymi hlasmi a žánrami. Tak, ako je to aj v mojom prípade.

Záber vašej tvorby je obdivuhodný - od románov, cez dramatické diela, eseje, až po poéziu. Kde sa cítite najlepšie?

Neuprednostňujem žiadnu z nich, preto ich s obľubou obmieňam. Samozrejme, román, akým bola Blondínka, si vyžaduje viac úsilia a sústredenia a vtedy sa venujem len tomu jednému. Vždy sa snažím dokončiť jednu vec. Nemám rada neporiadok na pracovnom stole i v mysli.

Ku ktorej vašej knihe máte najbližší vzťah?

Všetky sú moje, a preto ich beriem s chybami i prednosťami. Na túto otázku je ťažko odpovedať. Čo rozhoduje? Určite nie miera úspešnosti. Môj román We Were the Mulvaneys vyšiel v náklade vyše milióna výtlačkov a dostal sa aj do vplyvného Knižného klubu Oprah Winfreyovej. Bol mojím najlepším? Domnievam sa, že som napísala aj lepšie. Nikdy som však nepustila z rúk knihu, za ktorou by som si nestála.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Vždy si ho rozdeľujem na hodiny práce a na hodiny odpočinku. Odpočinok pre mňa znamená jogging, chôdza po lese, vybavovanie pošty, stretávanie sa s priateľmi, čítanie, návšteva múzeí a galérií. Nič nezvyčajné.

Čítali ste knihu The Corrections od čerstvého nositeľa National Book Award Jonathana Franzena?

Áno, je to veľmi slušná kniha. Jonathan vystaval pekný príbeh. Jeho pôdorys je bohatý, ale nie je zamotaný. Prehľad vo veciach ma upokojuje.

Čo si myslíte o literatúre vydávanej na internete?

Nie je mi cudzia, ale momentálne to nie je moja cesta. Trocha sa mi zdá, že je určený len pre istý druh spisovateľov: King, Forsyth a ďalší. Ktovie, možno raz príde rad aj na mňa. Zatiaľ mám rada kontakt s čitateľom cez klasickú knihu. Voňavú, so šušťaním papiera, ktorú si môžu zobrať so sebou do postele.