Pred pár rokmi sa na Floride v Orlande otváral najmodernejší zábavný park sveta. Atrakcie súviseli s filmom. Najväčšia a najrýchlejšia „horská dráha“ (ide na nej fakt o prežitie) je aspoň nazvaná podľa filmového antihrdinu Hulka. V Jurskom parku útočia oživené jaštery. No najväčším lákadlom sú trojdimenzné zázraky. Efekty, že divák sedí v kine, má na nose špeciálne okuliare a postavy vystupujú z plátna, ale keď sa obzrie naokolo, vidí kinosálu, tu patria k archaizmom. V parku Ostrovy dobrodružstva sa publikum naozaj stane súčasťou filmu. Môže sa obzerať, kde len chce, všade naokolo autíčka, do ktorého ho usadia, budú mrakodrapy. Na kapote sedí Spiderman ako živý a podáva ruku, aby ste sa vzápätí s pavúčím mužom húpali medzi budovami, či rovno z nich padali a na poslednú chvíľu našli záchranu v pavučine. Ilúzia je dokonalá. Veď sa na nej podieľal aj jeden z najväčších filmových machrov sveta Steven Spielberg. No a on mal aj park slávnostne otvoriť. Bolo pri tom aj zopár slovenských novinárov.* * *
V deň D bolo v orlandskom parku rušno. Tisli sa tu davy novinárov z celého sveta aj americká smotánka. Do poslednej minúty nebolo isté, či Spielberg naozaj príde. Otvárací ceremoniál sa odohrával na brehu obrovského jazera. Na jednej strane vybiehalo mólo ďaleko do vody. Na ňom malá tribúnka. Brehy obkľúčili fotoreportéri. Ani neviem ako, ocitla som sa v prvom rade, hneď vedľa cestičky vedúcej k mólu. Ostatní členovia našej výpravy to šťastie nemali. Gniavili sa medzi ľuďmi ďaleko za chrbtami amerických médií.
Zrazu to zašumelo. Dorazila správa, že Spielberg predsa len príde. Po vode, loď ho dopraví rovno k rečníckemu pultu na móle. Fotografi sa ešte viacej primkli k brehu. Len-len že som neskončila vo vode. Nad hlavou mi vyrašili objektívy nevídaných rozmerov. Zo všetkých síl som sa snažila ustáť to a v ruke zvierala maličký turistický „blbník“.
Po chvíli sa fakt na obzore zjavila loďka a pristála pri drevenej lávke vzdialenej asi sto metrov. A z nej vystúpil komerčne najúspešnejší americký režisér.
* * *
Všade sa ozývalo šťukanie spúští. Ako guľomety. Tak som sa pridala. Ignorujúc, že na tú diaľku sa mojou „technikou“ nič nafotiť nedá. Som vďaka tomu majiteľkou asi dvadsiatich fotografií, kde ľudia s lepším zrakom odhalia na šírej hladine čosi veľkosti makového zrniečka. Ťažko by mi uverili, že je to Spielberg, keby… Keby séria nepokračovala. Ale ona pokračuje a hlavička sa zo snímky na snímku zväčšuje. Z tribúnky totiž viedla na breh jediná cestička, zhodou okolností rovno okolo miesta, kde som stála. Spielberg musel prejsť tesne vedľa mňa. Kráčal a rozdával neprítomné decentné úsmevy. A potom ho čosi zaujalo. Uprostred obrovských fotoaparátov stála malá fotografka s čímsi z bakelitu a cvakala o dušu. Tak ho to pobavilo, že sa pristavil, doširoka sa usmial, zamával a pozdravil - hi!
No a potom kolekcia snímok pokračuje vzďaľujúcim sa slávnym chrbtom. Veľa sa z tých fotiek použiť nedalo. Ale tá s pozdravom vyšla.
* * *
Dav sa začal rozostupovať, vzrušenie opadlo. Nedočkavo som sa obzerala po slovenskej skupinke, aby som sa pochválila, čo sa mi pošťastilo. Ako som blúdila zaplneným parkom, narazila som na zhluk ľudí, ktorý bzučal ako roj včiel. Pretlačila som sa doň a zrazu stála pri Michaelovi Douglasovi. Spravil si do Orlanda výlet so synom, zdôveroval sa práve pre televízne štáby. Rýchle som vybrala foťáčik, lenže na Spielberga som vymíňala celý film. A vymeniť som si ho nevedela. Bezradne som sa dívala, ako Douglas zodpovedal poslednú otázku a mizne v ľudskej riave.
* * *
Zakrátko som našla „našich“ a pochválila sa zážitkami. Bola som jediná, čo fotila Spielberga a stretla Douglasa. Vtedy ešte nechodili hviezdy na Slovensko otvárať diaľnice, bol to teda pomerne nevšedný pocit, stáť vedľa hviezdy z mäsa a kostí, vidieť ako sa potí v pokrkvanej košeli. Škoda len, že nebol fotografický doklad.
Keď som sa vyrozprávala a vymenili mi film, išli sme na obed do jednej zo stovky reštaurácií, ktoré boli v parku. Už sme dojedli a iba posedávali na terase, keď sa zrazu otvorili dvere a vstúpila menšia skupinka. Podľa pokrkvanej košele som ho hneď spoznala. Michael Douglas. Vrhla som sa k nemu aj s blbníkom. Tentoraz neunikol. Bol mi súdený.
* * *
No a potom som sa už cítila ako majster sveta. Keď som začula, že ktosi vedľa mňa spomenul meno Eddie Murphy, suverénne som tasila foťák a cvakala prichádzajúceho černocha. Americkí turisti naokolo ma nasledovali. Potom sa ma spýtali, a kto to vlastne bol? Upadla som do rozpakov, rovnako ako fotografovaný neznámy. S fotografovaním hviezd som radšej skončila.
