Čo s mladými z detských domovov po osemnástke, keď sa majú osamostatniť? O tom sa u nás veľa nehovorí. Domovy ich na reálny život nepripravia a až 60 percent má neskôr do činenia so zákonom. Jedným z dočasných riešení sú útulky, kde sa môžu postupne adaptovať.
Dvadsaťdvaročná Saskia dovŕšila plnoletosť pred štyrmi rokmi. Krátko na to, ako oslávila v detskom domove osemnástku, nabrala odvahu a pokúsila sa postaviť na vlastné nohy. Nevydržala to dlho a radšej zaklopala na dvere jedného z útulkov.
Do života za bránami domova sa nehrnula bezhlavo. Dlho zvažovala. Od priateľov vedela, že je nesmierne ťažké začínať z ničoho. Bez peňazí, strechy nad hlavou, pomoci rodičov. Mnohí kamaráti si radšej predĺžili pobyt v domove, alebo vyhľadali útulok či zariadenie sociálnej starostlivosti. Saskia napriek všetkému nevydarený pokus neľutuje. Vyskúšala, čo to znamená, a je presvedčená, že druhýkrát to už pôjde ľahšie.
Jej štart do života zo začiatku nevyzeral beznádejne. Patrila k tým šťastnejším - dostala prácu aj ubytovanie v slobodárni. Odrazu však zostala na všetko sama. Už nemala postarané o pravidelné jedlo, stratila známych a skoro všetky dovtedajšie istoty. Keď sa pridružili depresie z osamelosti, rozhodla sa prácu i slobodáreň opustiť a ísť do útulku pre deti z domovov. Tam bola opäť medzi mladými ľuďmi, ktorí majú rovnaké problémy.
Túžia po samostatnosti, ale boja sa jej
Keď sa Eva Vagingerová pustila na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre do diplomovej práce zameranej na problematiku detí opúšťajúcich domovy, tušila, že to bude ťažké. Hoci o transformácii detských domovov sa veľa diskutuje, vstupu detí do života sa venuje minimálny priestor. Zmeniť by to mal vládny návrh zákona o sociálnoprávnej ochrane detí.
Eva sa našťastie mohla oprieť o prax - sama totiž pracuje v útulku.
"Skúmala som aj to, ako sú deti z domovov pripravené na život. Pri otázke, či túžia po osamostatnení, skoro všetci odpovedali kladne. Na otázku, či sú na to pripravení, však už málokto dokázal povedať áno," hovorí.
Fakty z diplomovej práce sú alarmujúce. "Podľa údajov, ktoré som získala, má až šesťdesiat percent týchto detí v ďalšom živote do činenia s trestným právom. Zlyhávajú, lebo sieť domovov a internátnych škôl ich na život pripravila veľmi slabo. Pridávajú sa ekonomické problémy a neschopnosť adaptovať sa v živote."
Eva vidí východisko v domovoch rodinného typu, ale najmä v profesionálnych rodinách. Tento model sa najviac blíži k skutočnej rodine.
Tu odpadávajú také "inšpiratívne" výchovné momenty ako čakanie na obed v rade pred okienkom, riad, ktorý niekto umyje za vás, vyprané odevy, upratovačky, ktoré vyriadia priestory domova za deti. V profesionálnych rodinách sa treba zapojiť do práce a dieťa si zvyká na to, ako rodina funguje. Podľa Evy Vagingerovej však chýba aj dostatočná pomoc od štátu. Kým na jedného väzňa vynaloží štát okolo 360-tisíc korún ročne, na osamelé deti v útulkoch iba 60-tisíc.
Eva mapovala aj zahraničné skúsenosti. Najviac ju oslovil nemecký systém.
"Do sociálnej siete tam spadajú nielen deti z detských domovov, ale aj z nefunkčných rodín. Pomoc štátu je rôznorodá. V prvom rade vytvára pre mladých možnosti ubytovania a zamestnania. Majú k dispozícii rôzne tvorivé dielne, robia sa pre nich rekvalifikačné kurzy. Pomoc pokračuje aj pri nadväzovaní kontaktov s budúcim zamestnávateľom, uplatnení na trhu práce, obce pomáhajú pri zabezpečení bytu."
Hlavným cieľom podporných programov je vyradiť mladých zo sociálnej siete v priebehu niekoľkých rokov. Ak sústredia pozornosť na ľudí medzi 18. a 27. rokom života, vedia, že v nasledujúcich rokoch už štátu táto povinnosť môže odpadnúť. Prináša to výrazný ekonomický efekt.
Mladí dospelí už aj na Slovensku
Na Slovensku zatiaľ nebola starostlivosť o kategóriu "mladých dospelých" legislatívne zakotvená. Návrh zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele už tento pojem zavádza. Peter Húska z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny hovorí, že mladého dospelého chápe zákon ako "plnoletú fyzickú osobu do 25 rokov".
V oblasti sociálnej prevencie považujú odborníci práve túto vekovú skupinu za rizikovú. "Podľa návrhu zákona môže mladý dospelý po dovŕšení plnoletosti a ukončení ústavnej starostlivosti požiadať detský domov o poskytovanie starostlivosti až do svojho osamostatnenia sa, najdlhšie do 25 rokov," hovorí Húska. Za osamostatnenie sa považuje zabezpečenie bývania a schopnosť samostatne sa živiť.
Detské domovy môžu mladým dospelým poskytovať starostlivosť v samostatných skupinách. Tie môžu byť zriadené ako domy či byty aj mimo detských domovov. Ak sa ústavná starostlivosť vykonávala v profesionálnej rodine, môže v nej dieťa ostať do 25 rokov. Po odchode mladého človeka z domova musia jeho pracovníci najmenej dva roky udržiavať kontakt s ním a jeho rodinou a pomáhať mu pri osamostatnení. Do starostlivosti o mladého dospelého budú zapojené aj obce, ktoré majú domovom pomôcť so zabezpečením bývania a zamestnania.
