Saskia sa pokúsila osamostatniť, nadlho to však nezvládla. Neľutuje, verí, že na druhý pokus bude úspešnejšia.

"Často k nám prichádzajú mladí ľudia, ktorí si myslia, že pobyt u nás je iba pokračovaním toho, čo prežívali v domovoch a internátnych školách. Čakajú, že budú mať navarené, vyžehlené, vyprané. Už pri príchode sa ich snažíme dostať do obrazu. Zvyknem im zdôrazniť - máme pred sebou neľahký spoločný cieľ. Chceme, aby ste sa naučili hospodáriť s peniazmi, viesť domácnosť, zvládnuť starostlivosť o svoje rodiny či bežné vybavovanie na úradoch. Všetko sú to veci, ktoré predtým za nich urobil niekto iný. Pre niektorých je to spočiatku španielska dedina," hovorí vedúca kremnického útulku Jana Tomová.

Dievčenský útulok zriadilo občianske združenie eMKlub pred ôsmimi rokmi v rámci projektu Cez deti k rodine. Zakrátko k nemu pribudol chlapčenský útulok v blízkych Lúčkach a podobné zariadenia v Hostiach pri Zlatých Moravciach. V Kremnici kúpilo združenie rodinný dom v tichej doline. Pocit domova dodáva aj strážca a miláčik dievčat - veľký ovčiarsky pes.

O svoj dom sa musia starať sami. Upratujú si, perú, varia, chlapci v Lúčkach chovajú sliepky, ovce a kozy, starajú sa o záhradu. Dievčatá po príchode do útulku zadelia do kuchyne, cukrárskej výroby, tkáčskej, krajčírskej či výtvarnej dielne. Môžu si vybrať, čo ich najviac baví a všetko raz zužitkovať v živote.

Saskia

Saskia má 22 rokov a v útulku je jedným z mála dievčat, ktoré si už odskúšalo skutočný život. Z domova zamierila do Trenčína, kde sa zamestnala ako krajčírka. Pokus o samostatnosť však trval iba krátko. Cítila sa opustená. Keď mala problém, nemala sa komu zdôveriť. Prácu nechala a zvolila si radšej útulok.

"Niekedy si myslím, že som mohla vydržať a postupne si zvyknúť. Ale každý naokolo mal rodinu a priateľov a ja som bola sama. Keď som skončila robotu, vrátila som sa na slobodárku. Nemala som kam ísť, ani sa komu vyplakať, keď mi bolo smutno. Tu som spokojná, aj keď viem, že to raz budem musieť skúsiť opäť."

Finančné problémy nepovažuje za prvoradé: "Vždy som vedela vyjsť z mála. Keď mi dali z domova našetrených 20-tisíc, snažila som sa za ne nakúpiť výbavu. Hrnce, posteľné plachty. Niečo mi ostalo, lebo na hlúposti nikdy nemíňam. Teraz dostávam sociálku a 1500 korún za aktivačné práce. Okolo troch tisíc mesačne. Keď zaplatím za pobyt v útulku, stravu a veci, ktoré budem na mesiac potrebovať, zostane mi asi 500 korún. Ale aj z toho viem ušetriť."

Saskia vynechala sladkosti, pekné oblečenie, nevoňavkuje sa, na diskotéky ani nepomyslí, časopisy si radšej požičia. Vďaka odriekaniu si dokáže odložiť asi dvesto korún mesačne. Považuje to za úspech. Niektoré kamarátky si nedokážu odložiť ani korunu.

Hoci sa vyučila za krajčírku, v útulku si vybrala prácu v cukrárni. Jej venčeky všetci chvália.

Mladí z útulku a jeho pracovníci sa zhodujú v jednom - kým fungovali verejnoprospešné práce, bolo to s peniazmi lepšie. Tí najskromnejší si dokázali našetriť aj tisícku mesačne. Aktivačné práce to zabrzdili. Dnes si stovku bokom odložia iba tí najšetrnejší.

Editka

Má už dvadsaťpäť rokov, no drobná postava jej z veku uberá. Skutočnú rodinu nikdy nepoznala. Neradostné detstvo sa podpísalo aj na psychických problémoch.

"Z detstva v rodine si nepamätám nič. Rodičia sa o mňa nestarali, bola som zanedbaná a stále chorá. Keď som mala tri roky, podvyživená som skončila v nemocnici a domov som sa už nevrátila. Detstvo som prežila v domovoch. Viem iba toľko, že matka je nezvestná a otec stále žije v osade blízko Rimavskej Soboty," hovorí. S otcom sa odvtedy stretla iba raz - keď sa rozhodovalo o tom, aký bude jeho dcéra poberať dôchodok. Prišiel opitý. Zrejme si ani neuvedomoval, že dievča, ktoré stojí pred ním, je jeho dcéra. "Nebol zvedavý, ako sa mám, ako som žila celé tie roky. Vôbec so mnou nehovoril, ani sa na mňa poriadne nepozrel."

Hoci je Editka už sedem rokov za prahom dospelosti, s osamostatnením má problémy a nie je presvedčená, že to zvládne. Aj keď hovorí, že po tom veľmi túži. "Chcela by som, ale mám strach. Neviem, či by som si našla prácu a neviem, kde by som bývala. Tu sú ľudia, ktorí mi s problémami pomôžu. Zatiaľ mi to vyhovuje, o budúcnosti nerada premýšľam."

Eva

Popri tichej Editke je devätnásťročná Eva žihadlo. V útulku je iba pár týždňov, no už je tu ako doma. Zvyká si rýchlo, lebo ani ona si domova príliš neužila. Ako dieťa ju matka nechala na ulici. Eva jej nevie odpustiť: "Raz by som chcela byť iná, hlavne k svojim deťom. Môj život bol peklo, ale mame to bolo jedno. Pred časom som u nej krátko žila. Mala som pocit, že by sme mohli napriek všetkému jedna druhej pomôcť. Nedalo sa. Stále bola opitá, domácnosť mala zanedbanú. Vo všetkých domovoch, kde som žila, bol poriadok. Mamina domácnosť mi preto vadila. Aj to, že o mňa vôbec nejavila záujem. Preto som radšej prišla sem."

Celým jej majetkom je oblečenie, ktoré si priniesla. A dvetisíc korún, ktorými ju vybavili v domove. Šetrí si ich na horšie časy, považuje to za veľký peniaz. "Vyučila som sa za záhradníčku, ale o tie dnes nie je veľký záujem. Chcela by som pobudnúť nejaký čas tu a naučiť sa aj iné remeslá. Možno mi pomôžu zohnať aj trvalú prácu, lebo bez nej sa nikdy nepostavím na vlastné nohy."

Tichá Editka, dievča s peknými zelenými očami, má 25 rokov a je výtvarne nadaná.

Devätnásťročná Eva sa v útulku v Kremnici rýchlo cítila ako doma. Raz by chcela byť inou mamou, ako jej večne opitá, ktorá ju pohodila na ulicu.