Herečka Zuzana Mauréry pochádza z umeleckej rodiny. Jej otec je operný spevák Pavol Mauréry, ktorého ako Rigoletta pozná operné publikum nielen v Bratislave, ale aj v Košiciach a v nemeckom Erfurte. Matka Darina Markovičová bola dlhé roky členkou súboru Nová scéna, krstný otec je operný spevák František Livora. Zuzana Mauréry začínala v Radošínskom naivnom divadle, účinkovala na Novej scéne aj na Malej scéne SND.

Herečke Zuzane Mauréry už dávno učaroval muzikál. S mamou - speváčkou a hudobnou pedagogičkou, a otcom - operným spevákom, pozerávala totiž v rakúskej televízii americké muzikály. Postupne sa v tomto žánri začala presadzovať aj sama a dnes už účinkuje nielen v Bratislave, Nitre a Brne, ale aj vo Viedni. Vo viedenskom Raimund Theater hrá od februára matku v muzikáli Rómeo a Júlia.

Ako sa slovenská herečka dostane do viedenského divadla?

"Každú úlohu, ktorú som doteraz dostala, som získala na základe konkurzu. Som na voľnej nohe, nik mi prácu neprideľuje, musím sa o ňu uchádzať. Tak to bolo aj v tomto prípade. V čase, keď sme na Novej scéne v Bratislave hrali Niekto to rád horúce, 'spadol z neba' istý viedenský manažér. Pozrel si predstavenie, pozval ma na kávu a spýtal sa, či ma môže zastupovať. Vedela som po nemecky a keď zistil, že mám len minimálny prízvuk, dohodli sme sa, že mi dá vedieť o nejakých castingoch. Potom mi ponúkli úlohy, pre ktoré som však nebola ochotná nechať celú prácu doma. Pretože spojiť sa to veľmi nedá. Kvôli postave matky v Rómeovi a Júlii som si však povedala, že to risknem."

Ktorých úloh ste sa doma museli vzdať?

"Iba Vicky v muzikáli Donaha a Ronny vo Vlasoch na Novej scéne. V ostatných divadlách mi maximálne vychádzajú v ústrety. V Kabarete v Nitre, v Sekretárkach na Malej scéne a vo Vlasoch v Brne hrám, keď môžem. Akurát, že už nemám ani jeden večer voľno. Mesačne musím odohrať minimálne dvadsaťdva predstavení. Viete, ako rada by som si zašla niekam do divadla? Snažím sa však nestratiť kontakt s Bratislavou a keďže mávam predpoludnia takmer voľné a občas mi v divadle podpíšu dovolenku, môžem, chvalabohu, vyhovieť ponukám doma."

Ako vyzerá v Rakúsku konkurz do muzikálu?

"V pamäti mi utkveli dve veci. Že režiséra zaujímal spôsob, akým sa učíme, a nie ako dokážeme predať výsledok, a že v druhom kole nás už všetkých poznal po mene. A nebolo nás málo. V prvom kole sme spievali dve pesničky alebo árie, jednu, samozrejme, v nemčine, v druhom prišiel na rad tanec a pieseň z pripravovanej šou."

Akí boli vaši kolegovia zo zahraničia?

"Oni majú muzikálové školy, takže vedia dobre tancovať aj spievať. S hraním je to však už horšie. Nie sú zvyknutí na javisku rozmýšľať. Niektorí spravia naozaj len to, čo im povie režisér. Možno preto, že sú všetci ešte dosť mladí."

Hovoríte, že sú dobre pripravení na muzikál. A čo naši, veď aj u nás sa už dá muzikál študovať ako žáner?

"Rozdiel je obrovský. Máloktorý tanečník od nás by zatancoval to, čo oni. A ešte aj veľmi dobre spievajú. Takmer všetci tanečníci sú muzikáloví herci, ktorí sa práve v tomto projekte nepresadili ako sólisti. Veľa z nich však predtým robilo aj hlavné postavy. Druhé a tretie alternácie hlavných postáv robia tiež oni. To nestačí len študovať žáner, ale aj niekoľko rokov drieť. Nemecký muzikálový biznis funguje veľmi dlho. Tí mladí chodia po celej Európe, Amerike, Austrálii, a nikdy nie sú na jednom mieste dlhšie ako dva roky. Putujú za prácou a ovládajú minimálne dva jazyky."

Odkiaľ pochádzajú vaši kolegovia?

"Sú z celého sveta. Z Kalifornie, Portugalska, Švédska, Holandska. Okrem mňa je z bývalého východného bloku iba maďarský tanečník Zoltán Roman."

Ako sa dorozumievate?

"Po anglicky a nemecky. Tanečníci väčšinou rozprávajú po anglicky, ale keď Američanky začnú hovoriť medzi sebou, nerozumiem im ani slovo. S režisérom tiež po anglicky, je to Francúz, a s ostatnými po nemecky. Pani, čo mi robí vlasy, však rozpráva iba viedenčinou, a to je úplná katastrofa. Myslela som si, že ovládam nemčinu, ale pri nej netuším, čo hovorí."

Ste dobrá partia?

"Sú tam veľmi fajn ľudia, ale žeby sme chodili spolu niekde mimo divadla, to nie. Skúšalo sa osem hodín denne, každý toho mal plné zuby a bol šťastný, že ide domov. Tam si nikto o nejaké zranenia a následné absencie nekoleduje. Aj tak ich je dosť - ale z vyčerpania. Keď však režisér s asistentmi odchádzali do Paríža, všetci sme plakali. Bolo to po tej drine a snáď vydarenej premiére veľmi dojímavé. Každý sme z iného kúta sveta a tento muzikál sa stal pre všetkých na rok akýmsi domovom. Keby ste videli šatne! Ako cirkusové maringotky. Každý si tam navláčil fotky a osobné veci. Veď tam bude tráviť každý večer celý rok."

Vy ste na skúšky do Viedne dochádzali?

"Najprv som si to vyskúšala autom. Vo Viedni však nemáte kde dlhodobo parkovať a na druhý deň mi auto odtiahli. Bol to dobrodružný a drahý zážitok. Potom som si myslela, že zaparkujem na predmestí. Dostala som sa však do zápchy a zistila, že to ani tak nejde. Okrem toho, pri návrate ma za volantom prepadával mikrospánok, preto som sa rozhodla chodiť vlakom. Dva mesiace som dochádzala každé ráno s batohom na chrbte. Teraz som si však už prenajala byt a takmer stále som vo Viedni."

Aký je Rómeo a Júlia?

"Francúzska verzia muzikálu Gérarda Presgurvica sa hrá od Londýna, Kanady cez Budapešť až po Moskvu, myslím, že ide aj do Poľska. Réžisérom a choreografom je Redha Benteifour, ktorý ho robil aj v Paríži. Celý tím je vlastne francúzsky. Výprava je však prispôsobená menšiemu javisku. Kostýmy sú nádherné. Ich autorka, Dominique Borgová, nám dokonca dala v Paríži vyrobiť krásne originálne šperky. A novinkou je aj to, že sa hrá prvý raz naživo s orchestrom."

Aká bola premiéra? Mali ste trému?

"Trému som nemala. Nikto ma nepoznal a ja tiež nikoho. Len som si dávala pozor, aby som nepovedala nejakú hlúposť. Od záverečnej klaňačky až do rána to bol taký malý Hollywood. Do uličiek sa nahrnuli fotografi a fotili odušu. Po predstavení sme sa presunuli do Ronacher Theater, to je asi ako naša Opera, kde bol obrovský žúr s kapelou na javisku. Priviezli nás tam zvláštnym autobusom, predstavili a opäť donekonečna fotili."

Čo bolo pre vás najprekvapujúcejšie?

"Pred premiérou bol stôl ako na Mikuláša plný sladkostí, kariet s odkazmi a všelijakých darčekov. Každý večer pred predstavením zaklope na šatňu pán v obleku a skontroluje, či ste nezaložili vatru, alebo nerobíte iné nekalé činnosti. Neexistuje šepkár ani inšpicient, človek si všetko stráži sám. Režisér pripomienkuje len osobne, medzi štyrmi očami, prípadne chodieva po šatniach. V každom predstavení sú v rezerve traja tanečníci a tri tanečníčky, ktorí ovládajú všetky tanečné party. Pred predstavením sa musia aj nalíčiť, dať si parochne a simultánne sa aj prezliekajú, aby v prípade náhleho zranenia mohli okamžite zaskočiť. Najprv sa mi to zdalo prehnané, ale naozaj takmer na každom druhom predstavení vidím niekoho sedieť s priloženým ľadom na rôznych miestach, vyvrtnutým členkom, vypadnutým meniskom alebo, v lepšom prípade, zeleného a s vyprázdneným žalúdkom."

Ako prijíma Rómea a Júliu viedenské publikum?

"Žičí nám, je to taký happening. Takmer po každej piesni sa kričí a píska. Hlavní predstavitelia sú mladí, šikovní a chrumkaví, takže po predstavení je pri zadnom vchode vždy riadny babinec."

Prečo je muzikál ako žáner podľa vás taký populárny?

"Možno preto, že je oddychový. Novodobá opereta, šou. Vo svete bol populárny vždy, len my sme tu pospávali. Veď koľko rokov má Spievanie v daždi? Osemdesiat? U nás prežíva muzikál boom, pretože kedysi chýbal. Ak vo Viedni poviem, že doma robím Kabaret alebo Hair, pýtajú sa, či to ešte niekoho zaujíma. Vždy vysvetľujem, že my sme toto všetko kedysi nepoznali, a preto tým musíme prejsť. Že je to naša povinná jazda."

Ktorý muzikál je v Rakúsku najúspešnejší?

"Zrejme Elisabeth o cisárovnej Sisi. Hrá sa už sedem rokov v Theater an der Wien. Videla som ho trikrát."

Je niečo, čo sa vám na muzikálových projektoch nepáči?

"Na megaprojektoch je to jedna vec. Prvýkrát som si to všimla v Bedároch v New Yorku. Je to vždy fantastická šou, všetko funguje ako dokonalá mašinéria, hudba, choreografia. Chýba mi v tom však autenticita a človečina. Proste to tam nejako nevzniká. Neviem však, či je to vôbec možné, ak hráte každý večer to isté. Mesiace. Roky. A preto mám rada činohru, preto mi chýba."

Chcete vo Viedni zostať?

"To je predčasná otázka. Po dlhom čase sa opäť môžem niečo naučiť. Také podmienky na prácu, aké mám vo Viedni, by som dopriala každému muzikálovému hercovi. A nielen podmienky, ale aj silné zážitky. Práve som sa vrátila z klaňačky. Publikum kričalo tak, že som nepočula orchester. A keď vidím, ako z tých mladých tečie pot a šminky, vôbec sa tomu nadšeniu nečudujem. Nedávno, keď som začala spievať záverečný song nad hrobom mŕtvych detí, pohľad mi náhodou padol na Natašu - mladú Američanku, ktorá neuveriteľne tancuje, robí akrobaciu a veľmi sugestívne hrá. Po lícach sa jej kotúľali také slzy, že som mala problém dospievať. Všetci idú vždy na sto percent. Tak neviem, hádam mi to vydrží."

FOTO - JOZEF STUDENÝ

Len ako matka v inscenácii Rómeo a Júlia.

V muzikáli Sekretárky.

S Csongorom Kassayom v muzikáli Kabaret, ktorý uvádzajú v Nitre.