Péter Esterházy: Harmonia caelestis * Preklad Renáta Deáková * Kalligram * Bratislava 2005
"The Familieroman is dead! Long live the Familieroman!"
Už nik neveril v jeho vzkriesenie; až tak, že ho v 20. storočí zväčša ani nespomínali. Ešte na začiatku storočia mnohí tušili, že jeho dni sú spočítané. Po mladom Thomasovi Mannovi alebo Galsworthym nebolo pochýb o tom, že osudom rodín, ktoré sa v Európe dajú označiť ako reprezentatívne, je nezadržateľný úpadok a rozpad. Pravda, klasická odroda rodinného románu, ktorej prostredníctvom to oznamovali, v tom čase svojou konštrukciou ešte našepkávala, že situácia možno predsa len nie je beznádejná. Úloha zasadiť úder z milosti čakala na Joycea a Musila. Podarilo sa im to tak dobre, že aj keď sa klasicky chápaný rodinný román neskôr ešte sem-tam v luhoch a hájoch literatúry vynoril, pôsobil ako exotické prazviera. Klasické meštianstvo, rozhodujúca vrstva kultúry 20. storočia, koncom 2. svetovej vojny definitívne prestalo byť reprezentatívne, a román ako žáner to odzrkadľoval presnejšie ako čokoľvek iné.
Symbolický rok
Esterházyho knihu možno čítať nielen ako príbeh rodiny Esterházyovcov, ale aj ako príbeh európskeho rodinného románu. Oživuje tento stokrát pochovaný žáner a zároveň si osvojuje aj pohrebné reči.
Uplatňuje étos a cieľavedomý postoj Buddenbrookovcov, pričom sa s pôžitkom ponára aj do anarchizmu Človeka bez vlastností. Sústreďuje sa na celok, na nič iné, len na celok - a pritom z každého odseku vyžaruje uchvátená zaujatosť zlomkami. Buduje a ničí. Alebo ničí a buduje. V Harmonii caelestis je každé gesto viacznačné a viacvrstvové. Péter Esterházy vytvára rodinu tým, že ju rozoberá, rozkladá na prvky, ešte aj tie prvky rozseká na atómy a nemá zmilovanie ani s atómami. No medzitým, čo sa spúšťa čoraz hlbšie, ocitá sa v čoraz vyšších régiách. Atmosféra jeho románu je v tom istom okamihu hustá aj riedka, étericky jemná aj neznesiteľne ťaživá, nadoblačná aj evokujúca hlbiny mora. Dve časti knihy (Číslované vety zo života rodiny Esterházyovcov a Spoveď rodiny Esterházyovcov) vzbudzujú dojem zložitej súhry podriadeností a nadradeností. Akoby stáročná minulosť v prvej časti knihy mala jediné určenie - totiž aby sa v druhej časti, v druhej polovici 20. storočia, mohla z mora času vynoriť sťa ostrov jedna konkrétna rodina. Ak román čítame smerom dozadu, táto konkrétna rodina pôsobí dojmom, akoby práve na jej pleciach spočívala celá minulosť. Súčasnosť, vznášajúca sa v ničote, tvorí pevnú oporu minulosti.
No pritom sa tu dočítame nielen o osudoch jednej rodiny, ale nepriamo aj o žánri rodinného románu. Péter Esterházy oživuje tento skrz-naskrz meštiansky žáner tak, že pritom obchádza samotné meštianstvo - takým veľkým a elegantným oblúkom, akoby meštianstvo nikdy ani neexistovalo. Presnejšie, existovalo, ale tak, že jeho príbeh - obsah jeho rokov, desaťročí alebo kratučkého storočia - je na veľkej palete európskych dejín len jedným odtieňom, navyše ani nie tým najnápadnejším. Na tejto palete je napríklad aristokracia prítomná celkom určite markantnejšími farbami a aj jej úloha je oveľa zložitejšia a mnohostrannejšia.
Médium rodiny
Dejiny rozvetvenej rodiny Esterházyovcov, ktoré sú témou Harmonie caelestis, poskytli autorovi, ktorý sa zhodou okolností takisto volá Esterházy, mnohoraké možnosti. Predovšetkým poskytli príležitosť na to, aby sa pohrúžil do svojho osobného osudu a príbehu a vypátral, čo všetko sa muselo v priebehu storočí odohrať a udiať na to, aby táto čoraz spletitejšia rodina zrazu vyprodukovala ten typ vnímavosti, ktorý je príznačný pre Pétera Esterházyho a vďaka ktorému si môže aj rodina takpovediac poprezerať samu seba. Tak ako je ľudská duša podľa Hegela prostriedkom univerza na kontempláciu seba samého, aj Péter Esterházy napísal príbeh svojej rodiny tak, že medzitým sa on sám stal médiom tejto rodiny.
A podobne ako médiá vo všeobecnosti, aj on prijíma do seba vplyvy, aby ich potom takpovediac pozmenené, pretvorené zo seba vypustil. Príbeh rodiny možno zachytiť len tak, že sa ten príbeh pritom zároveň aj pretvára. Príbeh nadobúda pravdivosť tým, že je vymyslený. Mimochodom, platí to nielen na príbeh rodiny Esterházyovcov, ale na príbeh každej rodiny. Dokonca to platí aj na takzvané dejiny vo všeobecnosti.
Nebeská harmónia
A toto je tá druhá veľká možnosť, ktorú autor Harmonie caelestis využil. Vstupom do príbehu svojej rodiny sa zaplietol aj do európskych dejín. Pravdaže, nie tak, že by bol napísal historický román. Péter Esterházy sa vnoril do dejín výslovne aristokratickej rodiny s takou samozrejmosťou, ako je samozrejmé, že v európskej literárnej tradícii je žáner rodinného románu vyhradený zväčša pre meštianske rodiny. Tieto dve samozrejmosti sú teoreticky nezlúčiteľné; v európskej literatúre na to ani veľmi nenachádzame príklady. No jemu sa to podarilo. A tým sa mu podarilo postaviť aj európske dejiny do celkom novej perspektívy. Aristokracia v Harmonii caelestis nie je len sociologickou kategóriou, niečím, čo potom vystrieda (alebo nahradí) meštianstvo, a nie je ani kuriozitou, exotikou pozývajúcou, aby do nej človek nazrel, ale je oveľa skôr kvalitou života a možnosťou, ktorá sa v európskej kultúre odjakživa vyskytovala - od gréckej demokracie až do súčasnosti.
Nebeská harmónia v názve knihy je tou ideálnou hodnotou, ktorá predstavuje maximum tejto možnosti. Príbeh rodiny Esterházyovcov je pozemským priemetom tejto nebeskej harmónie. U Esterházyho je celé pozemské bytie - čiže príbeh rodiny - obrovským labyrintom zrkadiel. Neexistujú privilegované body, ktoré by sa jagali nebeskou čistotou - a zároveň predsa len sa všetko trblieta a svieti ako nejaký obrovský barokový luster. Nenapísal rodinný román spôsobom, ako to bolo odjakživa bežné - teda tak, že existuje istý archimedovský bod (výnimočný okamih v histórii rodiny) a celý rodinný príbeh sa pokúša vystúpať k jeho výšinám, alebo práveže od neho padá do čoraz väčších hlbín. U Esterházyho neexistuje linearita; najvýznamnejšie okamihy stáročnej histórie rodiny sú takisto trvalo prítomné a neustále sa opakujú ako aj jej najhlbšie body. Byť hore je rovnako samozrejmé, ako byť dole. Je to istá antropologická konštanta.
Dejiny sú také - zdanlivo niekam smerujú, pričom neprestajne prešľapujú na mieste, zdá sa, že sa neustále menia, pričom sa zakaždým opakujú podľa tých istých schém. Román Pétera Esterházyho uzatvára literatúru 20. storočia tak, že tým istým gestom zároveň otvára cestu do 21. storočia.
Tragický pohľad
Žáner meštianskeho rodinného románu živila viera v lineárnosť a ilúzia, že dejiny majú smer, nezávisle od toho či ukazujú smerom dole alebo hore, dopredu alebo dozadu. Práve toto spochybnili Céline a Joyce, Musil a Woolf, Camus a Nádas a mnohí ďalší, a uplatnili tragický pohľad, ktorý v základoch otriasol rodinným románom. V roku 2000 Péter Esterházy v Harmonia caelestis ukázal možnosť radikálne novej poetiky. Podobne ako jeho spomenutí kolegovia si uvedomuje, že história neponúka bohviekoľko ilúzií. No je ďaleko od toho, aby sa obrnil akýmsi tragickým pohľadom na dejiny. Naopak: opisujúc príbeh svojej rodiny, ukázal skôr večnú relatívnosť toho hore a dole. Príbeh meštianskej rodiny by na to asi nebol vhodný. Nútil by autora k priveľkému optimizmu alebo priveľkému pesimizmu. Péter Esterházy odolal obidvom krajnostiam. Vo večnom zániku ukázal večnú prítomnosť a v neprestajných zmenách pretrvávanie. Na to potreboval príbeh aristokratickej rodiny. Len v súvislosti s jej históriou možno oznámiť to, čo v Londýne z balkóna St. James's Palace zvykli oznamovať výlučne po úmrtí panovníkov, a nie mešťanov: "The King is dead! Long live the King!" Rodinný román umrel! Nech žije rodinný román!
László F. Földényi (1952) spisovateľ, esejista. Žije v Budapešti. V slovenskom preklade mu vyšla kniha esejí Melanchólia.
Autor: LÁSZLÓ F. FÖLDÉNYI
