O čo sa medzinárodná hokejová federácia snažila desaťročia, a zatiaľ podmienečne presadila na dvoch posledných olympiádach, sa postarala chamtivosť. Výluka v NHL, v ktorej sa dve ťažko milionárske strany handrkovali v zásade o fazuľky, spôsobili, že hokejové esá si odskúšali špičkové európske klziská.
Ligy sa skončili a hviezdy sa hotujú na šampionát snov do Viedne. Slúži im ku cti: svoje krajiny túžia reprezentovať. Nie každý, ale vyšší princíp športovej cti - ideme, jasne zdolal niektoré sebecké záujmy. Zranených, extrémne unavených a s rodinnými problémami bojúcich hráčov všetci s pochopením ospravedlnia.
Slovensko sa teší extra. Prežilo si svoj súboj, či je v SuperStar lepšia Katka alebo Martina, odhádalo si svoj výnimočný extraligový záver. A opäť sme jedno telo, jedna duša: Bratislava, Zvolen, Trenčín, Košice i Prešov, "sedláci i mestskí nafúkanci."
Naši hokejisti za päť rokov štyrikrát (až na rok 2001) pozvali na námestia, námestíčka, do elegantných podnikov i krčiem celý národ.
Naši hokejisti postupne získali striebro (2000), zlato (2002), bronz (2003), štvrté miesto (2004). Azda najdojemnejší bol posledný príklad. Slovenský tím prišli vítať desaťtisíce, hoci sme boj o tretiu priečku s Američanmi po trestných strieľaniach prehrali. Ťahavý chorál "Slovenskóóóóóóóó" sa miešal s "nevadí" a "dovidenia o rok."
Ubehol ako voda. Šampionát je opäť u susedov, pre mnohých je bližšie do Viedne než do Ostravy. Pravdepodobne aj v meste valčíkov si Slovák nájde svoju Stodolní ulicu, v ktorej bude oslavovať alebo plakať. Slovák určite vymyslí nejakú svoju fanúšikovskú novinku, lebo hokej je náš.
PETER FUKATSCH
