František Gyárfáš je spoluautorom ostrova Modrý Mauricius. Samozrejme, nestvoril ho reálne - vyvíjal jeho matematický model. Ostrov žil v počítačoch medzinárodného vedeckého ústavu a jeho simulácia slúžila na také plánovanie rozvoja Mauricia, ktoré by umožňovalo vyvarovať sa vážnych sociálnych, ekonomických či ekologických chýb.

František Gyárfáš je informatik, on sám sa nazýva programátorom. Toto povolanie sa u väčšiny ľudí spája s predstavou počítačových "kockatých hláv". Gyárfáš ju však nepotvrdzuje - jeho záujmy sú všestranné, je filmovým publicistom, učí filozofiu internetu, píše eseje a básne a minulý týždeň vydal svoj knižný debut - román Tichí spoločníci. Fikciu o počítačových vírusoch, ktoré ovládli svet.

Ako by ste definovali svoju prácu informatika "ľudskými slovami"?

Programovanie je osamelá, sústredená a piplavá práca remeselníka. Vyžaduje si sledovať cieľ a zároveň do absolútnych podrobností vypracovať každý detail. Pretože počítač je idiot, na nič nepríde sám. Každý programátor má iný rukopis, jeden píše elegantne, druhý pedantne, ďalší ťažkopádne. Preto niektorí tvrdia, že programovanie je umelecké remeslo. Pre mňa je to čistá logika slúžiaca na riešenie problémov iných.

Aké problémy ste riešili?

V živote som už programoval všeličo: expertný systém pre diagnostikovanie psychiatrických ochorení, tréningový program pre operátorov elektrární, model ostrova Mauricius, výpočty znečistenia ovzdušia na úrovni kontinentov a mnohé ďalšie. Aj keď sú tieto úlohy veľmi odlišné a odborníci, ktorí ich riešia, si navzájom príliš nerozumejú, pre mňa ako programátora sú si podobné a vyžadujú si odo mňa najmä zdravý rozum, skúsenosti a trpezlivosť.

Model ostrova Mauricius - to znie zaujímavo. O čo v ňom išlo?

Mauricius je nielen krásny pre turistov, ale aj vzrušujúci pre vedcov. Podarilo sa na ňom totiž čosi unikátne. Keď sa koncom šesťdesiatych rokov osamostatnil od Veľkej Británie, ocitol sa pred vážnym a akútnym nebezpečenstvom preľudnenia. Vláda informovala obyvateľov, že ak chcú spolu prežiť, musia obmedziť pôrodnosť. Tí to naozaj v priebehu jednej generácie dokázali a bez použitia akýchkoľvek drastických metód, či už medicínskych, alebo finančných. Urobili to z čistého pocitu zodpovednosti a spolupatričnosti. Niečo podobné sa nepodarilo nikde na svete.

A kde je matematický model?

Práve sa k nemu dostávam. Tento pocit súdržnosti na ostrove zostal. Ľudia tam dodnes pristupujú k budúcnosti ostrova veľmi zodpovedne a prezieravo. Na základe iniciatívy ich univerzity vznikol medzinárodný projekt vytvorenia demograficko-ekonomicko-ekologického modelu ostrova. Na tomto modeli sa skúmalo, k akým dôsledkom povedú rôzne stratégie rozvoja. Napríklad zvyšovanie počtu turistov by krátkodobo prinieslo veľké zisky, ale dlhodobo by spôsobilo znečistenie pobrežných lagún a následnú stratu turistov a podobne.

Ako funguje program na diagnostikovanie psychiatrických ochorení?

V osemdesiatych rokoch sme sa intenzívne zaoberali otázkami umelej inteligencie. V tej dobe panovala viera v silu znalostí. Mysleli sme si, že ak vložíme do počítača množstvá pravidiel, ktoré definujú vzťahy chorôb a ich príznakov a naučíme počítač tieto pravidlá používať, máme vyhrané. Vytvorili sme expertný systém, ktorý obsahoval desaťtisíce definícií a diagnostických pravidiel z oblasti psychiatrie, a počítač v rozhovoroch s lekárom vyberal a overoval hypotézy, o akú diagnózu by mohlo ísť. Bolo to podobné, ako s učebnicami - fungovalo to pri výučbe, ale menej v praxi. Pretože inteligencia lekára je aj v niečom inom, ako iba v znalostiach.

Programovanie je vo svojej podstate písanie nekonečného množstva riadkov kódu. Uspokojuje vás to ako tvorivého človeka?

Do istej miery áno. Témou každej úlohy je nejaká oblasť ľudského snaženia - medicína, ekológia, veda, finančníctvo, informačné systémy. Je to pestré a dáva to možnosť pričuchnúť si k rôznym veciam. Avšak väčšina programátorovej práce je od reálneho sveta úplne odtrhnutá. Človek sa pri nej cíti ako hodinár, ktorý má na stole rozobrané hodinky - samé ozubené kolieska, osky a pružinky. Cieľ nevidno. A tak sa po čase dostavuje pocit istej sterility. Programátorstvo je inteligentná, tvorivá práca, ale nevonia človečinou.

Vy však máte metódy, ako sa realizovať aj z druhej strany. Momentálne vám vychádza román o počítačových vírusoch. O čo vám v ňom ide?

Už dávno som si všimol, že ľudia pociťujú k počítačom zmes najrôznejších emócií, komplikovanejších než napríklad k televízoru či holiacemu strojčeku. Počítače sú schopné značných intelektuálnych výkonov, riešia zložité úlohy. A z času na čas sa bez dôvodu pokazia. Odmietnu pokračovať v činnosti a strácajú sa v nich súbory. Ľudia sa týchto situácií panicky boja, pretože sú v nich bezradní. Často sa mi stáva, že mi zatelefonuje niektorá kamarátka a trasľavým hlasom ma prosí o záchranu mnohodennej práce. Keďže ľudia prirodzene túžia po racionálnych vysvetleniach, tieto poruchy či straty nepripisujú chybám v programoch alebo vlastnej nepozornosti, ale hľadajú vinníka. A toho zvyčajne nájdu v najpopulárnejšom zo súčasných mýtov, v počítačových vírusoch. Preto som sa pred časom rozhodol, že napíšem dejiny počítačových vírusov. Opíšem ich zrodenie, evolúciu, fyziku a filozofiu a spíšem príbehy ľudí, ktorí s nimi prišli do styku. A tak vznikla knižka Tichí spoločníci.

Myslíte si, že vírusy sa môžu časom stať naozaj inteligentnými organizmami, ako to píšete vo vašej fikcii? Môže raz mať počítačový program IQ?

Inteligencia ako slovo je fetiš. Keď vravíme, že sa niekto zachoval inteligentne, myslíme tým, že správne a tvorivo vyriešil nejakú úlohu. V takomto zmysle sú najrôznejšie programy inteligentné už dnes. Napríklad, keď pre vás dokážu nájsť vhodnú letenku či partnerku. Ak tvrdíme, že počítače nedokážu byť naozaj inteligentné, myslíme tým také ľudské vlastnosti, ako sú intuícia, asociácie, objavovanie neznámych riešení. Domnievam sa, že v tomto ešte dlho nebudeme mať v programoch konkurenciu. Ani v počítačových vírusoch. Čo však neznamená, že ju nebudeme mať nikdy.

Čo sa stane so svetom, ak vzniknú naozaj inteligentné programy?

Budeme sa s nimi deliť o prácu aj o intelektuálne pôžitky. Budeme si pomáhať a budeme si konkurovať. A život ukáže, kto bude komu vládnuť.

Ako prijímate myšlienku, že nám raz možno bude vládnuť nejaký softvér?

Pokiaľ budú riadne demokratické voľby a človek si bude môcť slobodne vybrať, nemusí to byť iné ako dnes. Iba bude treba zabezpečiť, aby moc programov kontrolovali antikorupčné vírusy a najvyššie kontrolné programy (smiech).

Duša nie je len vec inteligencie, myslíte, že programy by mohli mať aj emócie?

Neviem, že by sa v súvislosti s programami spomínala duša, ale emócie sa v rámci umelej inteligencie skúmajú, modelujú a aj experimentálne programujú. Napríklad lenivý program pracuje iba vtedy, keď sa mu chce, ziskuchtivý program bude žiadať vyšší honorár a žiarlivý program bude vymazávať e-maily od potenciálnych nápadníkov.

Vaša kniha je fikcia, aj táto odpoveď zaváňa mystifikáciou. Ste mystifikátor aj v súkromnom živote?

Lenivé aplikácie sa v rámci výskumu umelej inteligencie skutočne vyvíjajú. Je pravda, že zištný a žiarlivý program som zatiaľ ešte nevidel (smiech). V živote nie som veľký mystifikátor. Nerád si z ľudí uťahujem. Preto som aj obrátil svoju pozornosť na počítačové vírusy. Zatiaľ sa nesťažovali, že by im to vadilo.

Pracujete vo Viedni, doma ste v Bratislave, neuvažovali ste, že by ste zostali žiť na Západe?

V podstate nikdy. Na Západe som sa ocitol začiatkom deväťdesiatych rokov ako typický vedec-kočovník. Prišla ponuka na zaujímavý projekt, vyhral som konkurz a šiel som. Myslím si, že pracovať môže človek hocikde, ale nie cítiť sa tam doma. Preto musí zvažovať, čo považuje v tej-ktorej fáze svojho života za dôležitejšie. Roky pracujem v medzinárodnej vedeckej komunite a musím povedať, že ľudia rôznych národností vnímajú život v cudzine odlišne. Napríklad pre Američanov či Angličanov je to omnoho menší problém ako pre nás z kontinentálnej Európy, kde je historicky podstatne menšia tradícia migrácie. Viac ľpieme na jazyku, na odlišnosti chutí či každodenných rituáloch.

Pred časom ste napísali cyklus básní do knihy fotografií Bratislavy Antona Sládka. Čo vám dáva život v meste, ako je Bratislava a v štáte ako Slovensko?

Pocit domova, pamäť, kamarátov. Dôverne známe miesta, napríklad trh na Žilinskej. Istotu, že rozumiem, čo sa okolo mňa deje. Právo vyberať si svojich politikov a možnosť sťažovať sa na nich.

Vaša manželka je známa sociologička Oľga Gyárfášová. Nájdu sa nejaké spoločné body vašich profesií?

Samozrejme. U nás je päť miliónov odborníkov na politiku, takže si špecialisti, ako je moja žena, k nám laikom často chodia po radu. V tomto vždy rád poradím (smiech).

Považujete sa za intelektuála?

Nie. Vyštudoval som školu technického smeru, som inžinier a celý život pracujem vo svojom odbore. V podstate som typickým príslušníkom skupiny, ktorú za socializmu hrdo nazývali technická inteligencia. Na druhej strane chápem svoj status vzdelanca tak trochu staromilsky: zaujímam sa o veci okolo seba, aj keď ich bezprostredne nepotrebujem k životu.