Na to, aby bol spisovateľ úspešný, nestačí len talent. Dôležitá je aj medializácia autora a jeho diela. Vydavateľ Martin Chovanec hovorí: "Ideálne je, ak je autor talentovaný a pritom verejne známy, ak má kontakty v médiách. Výhodou je, ak je autor komunikatívny a ak si svojím prejavom a vystupovaním dokáže ľudí získať." Americký spisovateľ Ed McBain bol vraj milo prekvapený, že u nás stačí na autogramiáde sedieť, usmievať sa a podpisovať. "U nás v Amerike musím hrať divadlo, musím ľudí v kníhkupectve zaujať, aby sa pristavili a kúpili si práve moju knihu," povedal. Osloviť čitateľov sa nedávno pokúsili aj Daniela Kapitáňová, Viliam Klimáček a Michal Hvorecký (vľavo), ktorých poviedky sa dostali do čerstvej knižnej novinky s názvom Slovenská čítanka s podtitulom 14 ostrých. Jej zostavovateľom je spisovateľ Kornel Földvári (vpravo) a vydalo ju české vydavateľstvo Labyrint v edícii Guttenbergova čítanka. FOTO - PETER PROCHÁZKA
Pred časom prišiel do redakcie mail, v ktorom stálo: "Mojím veľkým snom je stať sa známou spisovateľkou. Táto túžba nie je zbytočná, mám totiž literárny talent. Dôkazom toho je, že niektoré moje poviedky a životné príbehy už boli uverejnené v rozličných časopisoch a odvysielané v rozhlase."
Naša čitateľka ďalej píše, že vďaka sponzorovi vydala zbierku poviedok, ale napriek informáciám v tlači a rozhovoru v rozhlase nie je o jej knihu záujem. A pritom sa predáva len za päťdesiat korún. Mrzí ju, že ľudia o knihe nevedia a iba veľmi málo kníhkupectiev je ochotných predávať tvorbu neznámej autorky.
A tak sme sa niektorých úspešných slovenských autorov spýtali: Ako získať okruh svojich čitateľov a stať sa známym spisovateľom či spisovateľkou?
S debutom u nás autor len tak ľahko neprerazí. Dopyt je po známych menách, ktoré zaručujú dobrú úroveň a pre vydavateľa čo najvyššiu predajnosť knihy. Nejeden autor zo Slovenska vydá svoju prvotinu skôr v susednom Česku. Tak sa stalo napríklad v prípade Kataríny Gillerovej, ktorá sa až po prvom kroku na českom trhu objavila aj u nás. Výsledok je prekvapujúci - z jej knihy sa predalo sedemtisíc výtlačkov, čím odsunula na druhú koľaj aj Danielu Steelovú.
Vývoz slovenskej literatúry však prináša prirodzenú a dôležitú selekciu: za hranice by mali preraziť dobrí spisovatelia a dobré, pekné knižky. Tvorí to podstatnú časť literárneho úspechu.
Knihy a peniaze
Čosi o literárnom úspechu vie napríklad britská spisovateľka Joanne K. Rowlingová, ktorej čarodejnícka séria o Harrym Potterovi priniesla svetovú literárnu slávu a autorka sa vďaka tomu mohla minulý rok zaradiť medzi najbohatších ľudí sveta s majetkom cez miliardu dolárov. Alebo Dan Brown so svojou knihou Da Vinciho kód, s ktorým zarobil tri milióny dolárov a jeho úspech teraz navyše vzrastá vďaka účasti na zozname Vatikánom zakázaných kníh. V Česku sa najčerstvejším bestsellerom posledných dní stala kniha bývalého premiéra Miloša Zemana, ktorá má podľa odhadov zarobiť vyše štyroch miliónov korún. Bez problémov tromfla Halinu Pawlovskú či Michala Viewegha, ktorých sláva a popularita práve teraz skôr unavuje.
Keď sa povie náš úspech
Literárny úspech a sláva sú veci nevyspytateľné. Najvýznamnejší slovenskí spisovatelia o tom hovoriť ani nechcú. Napríklad Pavel Vilikovský, náš najprekladanejší autor, pripúšťa iba toľko, že úspech súvisí s medializáciou, Dušan Dušek ho zase považuje za čosi vágne, virtuálne, neskutočné, čosi, čo existuje mimo času. A Peter Pišťanek, ktorého diela sa stali po roku 1989 slovenskými bestsellermi, tvrdí, že sa v našich zemepisných šírkach so žiadnym úspešným spisovateľom nestretol.
Taragel: Zmluva a vyplatená záloha? Chachacha!
Spisovateľ Dušan Taragel spolupracoval autorsky aj ako zostavovateľ na niekoľkých slovenských knihách, ktoré v posledných rokoch dosahujú za hranicami výraznejší úspech. Má radosť z toho, že sa darí do zahraničia, presnejšie do Česka, vyvážať taký nepredajný artikel, akým je slovenská literatúra. Tvrdí, že nie je umením vyvážať niečo, čo ľudia chcú. Žiaden recept na úspech však nemá a nemá ani žiadnu istotu. "Vopred podpísaná zmluva a vyplatená záloha? Chachacha! Ja osobne môžem byť presvedčený, že kniha, na ktorej pracujem, zaujme čitateľov, ale dôležité je, aby toto presvedčenie získali aj iní ľudia - vydavateľ s vybudovanou sieťou kontaktov, cez ktorú ponúka svojich autorov, potom ilustrátor alebo neskôr prekladateľ. Až potom môže vzniknúť tvar, ktorý sa dostane na pulty a k ľuďom," hovorí.
Mitana: Nič neviem robiť lepšie ako písať
Dušan Mitana písal svoje prvé slávne poviedky vo vlaku smerujúcom z Bratislavy, kam chodil do školy, do Moravského Lieskového.
Na voľnej nohe je ako autor od roku 1973. V minulosti ho popri písaní kníh živili hlavne televízne pondelky - písal adaptácie diel svetových autorov. "Postupne som zistil, že nič iné neviem robiť lepšie ako písať," hovorí.
Dnes patrí medzi spisovateľov, ktorí si medzi vydavateľmi môžu vyberať. Váži si vzťahy s nimi, ale berie do úvahy aj výhodnosť ich ponuky. Hovorí, že jeho knižky vrátane reedícií vychádzajú na naše pomery v slušnom náklade a aj sa celkom dobre predávajú. "Každý rok mi vyjde knižka aj v preklade, vďaka čomu sa moje príjmy pozliepajú tak, že priemerne tých desaťtisíc mesačne zarobím."
Písanie je preňho z roka na rok náročnejšie a trvá mu dlho. Každá kniha má zo sedem verzií. "Človek má postupne pocit väčšej zodpovednosti a aj v ňom narastá tlak, ktorý mu nedovoľuje klesať pod svoju úroveň," hovorí. "Keď začnem písať, nikdy neviem, ako to nakoniec vypáli. Ale to ma na tom baví."
Z písania chce mať dobrý pocit. Keď cíti, že už by to malo byť ono, vydrží robiť aj dve-tri noci v kuse. "Aj teraz práve čosi dokončujem. Som taký nočný vták, o piatej si ešte zbehnem kúpiť noviny a potom idem spať."
A je o čom písať? Dušan Mitana tvrdí, že to vždy príde samo. Problém je skôr v tom, ako písať, aby text bol obsahovo aj formálne komunikatívny, a zároveň nie polopatistický. "Čitateľa považujem za spolupracovníka, ktorý prečítané dopracúva v mysli ďalej."
Po roku 1989 sa Dušan Mitana stal súčasťou maturitnej otázky. Keďže sám povinné čítanie neznáša, radšej to za úspech nepovažuje a na začiatku každej besedy so študentmi sa za to pre istotu ospravedlní. Oveľa väčším zadosťučinením pre neho je, keď si knižky, ktoré napísal pred tridsiatimi rokmi, dnes číta generácia ešte mladších ľudí než kedysi."
Keleová-Vasilková: Cez písanie získava priateľky
Táni Keleovej-Vasilkovej trvalo vyše dvoch rokov, kým sa preklopkala cez dvere vydavateľstiev k svojej prvej knihe. Dnes jej knihy vychádzajú v niekoľkotisícových nákladoch a oslovujú predovšetkým ženskú čitateľskú obec.
Úspech vraj prišiel nečakane a nikdy o ňom nerozmýšľala. Hovorila si len toľko: keby si moju knihu prečítalo osemdesiat žien, budem šťastná, ak sa päťdesiatim z nich zapáčim, má moje písanie význam. "Teraz som pri vyšších číslach, ale rozmýšľam rovnako - nejde mi o úspech, ale o to, aby moje knihy ženy oslovili, aby im niečo dali, aby sa v nich našli. Jednoducho, aby ich rady čítali," hovorí.
Písanie pre ňu už roky znamená relax, oddych od všedného kolotoča a povinností, možnosť zabudnúť na vlastné problémy a starosti. "Je to akási vnútorná potreba povedať to všetko, čo mám v hlave a v srdci, jednoducho, je to môj spôsob vyjadrenia sa," vysvetľuje. "Potrebujem ho k svojmu životu rovnako ako chlieb, rannú šálku kávy a iné, mne milé 'veci'. A potom, cez písanie získavam priateľky: imaginárne, moje hlavné hrdinky v románoch, a aj skutočné, moje čitateľky, ktoré mi píšu, telefonujú, mailujú, alebo ich stretávam na besedách."
Táňa Keleová-Vasilková hovorí, že možno raz príde čas, keď prestane písať, ale dúfa, že to nebude tak skoro. Pre istotu však má svoje tajné plány, čo bude robiť potom.
Hvorecký: Literatúra je tá najmilšia hra
"Odjakživa som písal tak, ako som chcel," hovorí Michal Hvorecký z mladšej generácie. "V mojom živote sú dlhšie obdobia, keď sa venujem najmä tvorbe reklám, literatúra má však prednosť." Život v slobodnom povolaní mu vyhovuje. Písanie má preňho viacero podôb - pracuje na románe, píše novinové články, venuje sa divadlu.
Za najpozitívnejšie na knihách považuje, keď sa predávajú. Najlepšou reklamou je vraj zakaždým šuškanda medzi ľuďmi o tom, čo je dobré a čo si treba kúpiť.
"U nás je tabu hovoriť v súvislosti s umením o peniazoch," hovorí. "V tunajšej kultúre je pozostatok z komunizmu, ktorý v ľuďoch vzbudil mylný dojem, že umenie je pre všetkých a zadarmo. Žiaden autor v minulosti nebol nútený zamýšľať sa nad tým, koľko výtlačkov jeho knihy sa predá. Aj dnes sa mnohí oháňajú snobizmom, že im stačí predať päťdesiat výtlačkov, hlavne, že je to takzvané vysoké umenie - a pritom vlastne pohŕdajú svojimi čitateľmi. Ja s takýmto prístupom nesúhlasím. Keby sa moja kniha nepredávala, minimálne by som uvažoval nad tým, čo som v nej urobil zle."
Michal Hvorecký hovorí, že literatúra je preňho tá najmilšia hra. "Dúfam, že to nevyznie ako klišé, ale snažím sa o 'výpoveď'." Písanie je pre neho silný zážitok, v ktorom nechýba ani zábava, ani smútok, ani škála najrozmanitejších pocitov medzi týmito krajnosťami. "Hlavne neberiem sám seba príliš vážne, je mi blízka sebairónia."
Kapitáňová: Spisovateľ by mal vynikajúco písať
Keď Daniela Kapitáňová pred pár rokmi napísala svoju prvotinu pod pseudonymom Samko Tále, nerozmýšľala nad tým, či urobí dieru do sveta. Odvtedy sa však jej Kniha o cintoríne dožila na Slovensku už štvrtého vydania a v Čechách druhej dotlače. V blízkej budúcnosti ju očakáva maďarský trh. "Napísala som jednu relatívne úspešnú knihu," hovorí. "To zo mňa neurobilo spisovateľku, nieto ešte úspešnú."
Najprv si myslela, že najväčším úspechom je vydať knihu. Potom, že predať čo najviac výtlačkov. Teraz za úspech považuje, keď každá ďalšia kniha je lepšia ako tá predchádzajúca. Na otázku, čo všetko môže spisovateľ robiť a nerobiť pre to, aby dosiahol úspech, odpovedá jednoducho: "Mal by dobre písať. Nie, to nestačí. Mal by vynikajúco písať." Že k úspechu treba kus talentu, netreba pripomínať. Podľa Daniely Kapitáňovej znamená talent v literatúre schopnosť presne vedieť, komu svoj text píšete a poznať jeho problémy, nie iba svoje. "Zatiaľ som na lepšiu definíciu neprišla."
