FOTO
Vážny spisovateľ, pre ktorého je literatúra duchovnou chirurgiou
Talianska literatúra dala svetu dvoch Italov: Itala Calvina a Itala Sveva. No zatiaľ čo prvý sa už dávnejšie udomácnil v našom prostredí vďaka českým i slovenským prekladom, Italo Svevo je v ňom ešte stále tak trochu cudzincom.
Niežeby nevyšli u nás všetky jeho podstatné diela (pri ich skromnom počte to nie je až také ťažké), ale náš čitateľ v ňom nenašiel ani pestrú akčnosť, ani postmodernú hravosť. Svevo je vážny spisovateľ, berie svoje poslanie staromódne: literatúra je preňho duchovná chirurgia. A tak ako pri operácii musí byť chirurg nesmierne sústredený, je vo svojich prózach aj Svevo sústredený na ostré rezy psychickým vnútrom svojich hrdinov.
Jeho existencia bola sama takým rezom, ktorá neumožňovala sceliť dve stránky Svevovho života. Narodil sa ako Ettore Schmitz, neskôr prijal pseudonym Italo Svevo. Vyrastal v zámožnej podnikateľskej rodine, ktorú postihol krach. Neskôr vyženil prosperujúci podnik, ale od faktúr a účtov utekal k písaniu. A ďalšia rozdvojenosť - väčšinu života prežil v Terste, kde sa mieša južný a západný živel.
Ako dvanásťročný založil spolok mladých intelektuálov, dokonca napísal po nemecky filozofické dielko. To už mal za sebou lektúru z Turgeneva, Shakespeara, Schillera i Goetheho. S takouto rozporuplnou výbavou sa púšťa do literárnej práce. Učil sa od Joycea; nielen na hodinách angličtiny, ktoré mu dával tento mág anglického jazyka, ale aj ponorom do hĺbok svojich postáv.
Možno práve preto nenapísal veľa kníh, lebo nijaký autor by nevydržal bez ujmy takú záťaž psychológie, akú si ukladal pri svojej tvorbe Svevo. A tak má na svojom konte "iba" tri veľké romány: Príbeh života Alfonsa Nittiho, Senilita a Zenovo (s)vedomie.
Senilita svojím názvom trochu zavádza: nie je to román o starom človeku, ktorému ubúdajú fyzické i psychické sily. Senilita v Svevovom podaní znamená skôr zmes duševnej depresie, nudy, sebaľútosti, znechutenia. Svevo analyzuje také staromódne hodnoty, akými sú dobré meno, priateľstvo, česť, pocity viny, svedomie. Na osude niekoľkých postáv, neúspešného spisovateľa Emilia Brentaniho, jeho sestry Amálie, maliara Balliho a milenky Angioliny rozohráva zložitú štruktúru vzťahov, z ktorých je každý podopretý dôveryhodnou psychológiou a uveriteľnosťou.
Štyri hlavné postavy a niekoľko vedľajších vytvárajú geometrický rad situácií, ktoré nie sú dramatické vonkajšími rekvizitami, ale vnútorným napätím. Svevo je Freud literatúry, hoci jeho brilantné analýzy nemôžeme brať iba ako freudovské tézy premenené na literatúru.
V Senilite sa takmer nič nedozvieme o dobe, ktorá je okolo, malé mestečko sa pripomína iba niekoľkými uličkami a korzom, a napriek tomu či práve preto máme dojem, že čítame niečo, čo je nám dôverne blízke. Každá zo spomínaných postáv je niečím príťažlivá a niečím odpudzujúca. Ale ani slepá vášnivosť a slabošstvo Emilia, ani živočíšna využívačnosť Angioliny, ani pasivita a odovzdanosť Amálie, ani nadradenosť Balliho v nás nebudia znechutenie. Svevo nepoťahuje svojimi postavami ako bábkami na nitiach, chodí trpezlivo za nimi a vniká do ich konania ako skúsený terapeut.
Prózy Itala Sveva zostali počas jeho života takmer nepovšimnuté. Ani dnes nepatria k dielam, ktoré sa tešia najširšiemu záujmu. Ich autor môže klásť isté nároky na svojho čitateľa, práve preto, že ich predtým kládol na seba.
DANIEL HEVIER
Italo Svevo v zrkadle kritiky
Prvým kritikom, ktorý v Taliansku poukázal na význam Itala Sveva, bol Eugenio Montale (1896 - 1981), jeden z najvýznamnejších talianskych básnikov 20. storočia, tiež prozaik, literárny a hudobný kritik. Kuriózne je, že so Svevovým dielom sa zoznámil v zahraničí vďaka svojim francúzskym priateľom.
"Zvláštna kniha, stagnujúca a predsa neustále v pohybe, je toto Zenovo (s)vedomie. Nielenže je najbohatšou, ale zároveň aj tou najrozmanitejšou galériou postáv, ktoré sa Svevovi podarilo vykresliť. V Príbehu života Alfonsa Nittiho bol sociálny rámec obmedzený na najskromnejšiu buržoáziu, pretože vysoké vrstvy boli pozorované kľúčovou dierkou. Rovnako to platí aj pre Senilitu, kde nachádzame neviazanú bohému a malý svet podriadených zamestnancov," napísal.
Podľa Giorgia Lutiho (1926), florentského literárneho historika, je Svevo jediným talianskym rozprávačom, ktorý skutočne zachytil veľkú európsku krízu prvej polovice 20. storočia a nezakrýval štylistickou umelosťou vlastnú spoločenskú "nemožnosť", ale naopak, predstavil ju odhaľujúcimi termínmi autobiografie, ako zápisník dní bez nádeje, ktoré tesne predchádzali prvej svetovej vojne alebo po nej nasledovali.
"Príbeh života Alfonsa Nittiho, Senilita, Zenovo (s)vedomie sú tri romány, v ktorých Svevo zhrnul svoj problém, problém človeka, ktorý sa nedokáže a ani sa nemôže začleniť do spoločnosti, ku ktorej patrí.
Motívy Svevových próz sú hlboko spojené protikladmi ako mladosť - staroba, život - smrť, láska - nenávisť, zostávajú nemenné počas celého jeho rozprávania. Aj prostredie je stále jedno a to isté, je to prostredie terstskej maloburžoázie."
Zo života Itala SvevaItalo Svevo je pseudonym a Ettore ním chcel vyjadriť príslušnosť k talianskej (Italo) i nemeckej (svevo znamená šváb) kultúre. Prvýkrát ho použil v roku 1892 pri románe Príbeh života Alfonsa Nittiho. Ešte predtým používal, najmä pri recenziách divadelných hier, pseudonym Ettore Samigli.
V roku 1896 sa oženil so sesternicou Líviou, o ich vzťahu písal v Denníku pre snúbenicu.
Román Senilita vyšiel najskôr v roku 1898 časopisecky v denníku L'Indipendente a v tom istom roku aj knižne.
Po jeho neúspechu sa Svevo rozhodol skončiť s literatúrou a zanechal tiež miesto bankového úradníka.
Významným medzníkom jeho života bol rok 1905, keď sa Svevovým učiteľom angličtiny stal írsky spisovateľ James Joyce, ktorý pôsobil v terstskej škole Berlitz School. Obaja spisovatelia sa čoskoro spriatelili a Joyce Sveva povzbudzoval v jeho literárnej tvorbe.
Svevo zomrel tragicky na následky automobilovej nehody v roku 1928, rozpísaný mal štvrtý román s pracovným názvom Starec.
FOTO
FOTO
"Čítam veľa a rád. Minimálne jednu knihu za dva týždne," hodnotí svoje čitateľské schopnosti tanečník a porotca zo súťaže Miliónový tanec Fredy Aysi. Aj na sústredení v Egypte mal v batožine knihy. Senilitu ešte nečítal, možno mu bude robiť spoločnosť pri ďalšom cestovaní. Knihu preložila Eva Mikulajová, jazykovou redaktorkou bola Vladimíra Šimová. FOTO SME - PAVOL MAJER
