Ester Šimerová sa v jednom z rozhovorov vyznala, že si nikdy nepriala byť cudzorodým kvetom slovenského výtvarného umenia. Bolo to však možné, keď bola inteligentnejšia (než sa na ženu vtedy patrilo), vzdelanejšia (v porovnaní s jej umeleckými súpútnikmi) a originálnejšia, ako bolo vtedajšie konzervatívne prvorepublikové Slovensko ochotné prijať?

Už na začiatku, pri formovaní slovenského moderného umenia, bolo akoby určené jej zvláštne, trochu trpené) postavenie v rodine "otcov zakladateľov". Príčinou nebolo len to, že bola jedinou ženou maliarkou široko ďaleko, ale aj jej mimoriadne a pre domáce pomery excelentné výtvarné vzdelanie, ktoré ju izolovalo od umeleckých "kamarátšaftov".

Hneď po maturite na reálnom gymnáziu v Bratislave v roku 1927, vďaka otcovej finančnej podpore, odchádza do Paríža s jasným cieľom - študovať výtvarné umenie. Académiu Julian a Academiu de la Grande Chaumiere zamenila za Académiu de l(infinity)art moderne, vedenú Fernandom Légerom. Škola priťahovala mladých adeptov umenia, ktorí sa chceli pri-blížiť k aktuálnemu kubizmu, futurizmu, purizmu a konštruktivizmu.

Tu sa odohralo aj osudové stretnutie mladej Ester s Alexandrou Exterovou (1882 - 1949), legendárnou ruskou avangardistkou. Oplyvnila ju nielen po umeleckej stránke, ale najmä po ľudskej. Vštepila jej všetky vtedy ešte idealistické zásady raných avantgárd, ktoré jej neskôr, najmä počas ťažkých skúšok osudu, pomohli prežiť.

Šimerová si od svojej učiteľky odniesla okrem majstrovstva širokej škály modernistických postupov, zručnosti v divadelnom výtvarníctve, v knižnej ilustrácii a v plagátovej tvorbe aj potrebu vzdelávať sa v dejinách umenia, v literatúre, v divadle, v móde, filozofii, či modernej technike. Ako sama napísala: "Čo viem, za to vďačím Alexandre Exter. Bola pre nás žiakov, majstrom v najúplnejšom slova zmysle."

Keď sa Ester v roku 1932 vrátila domov, do Bratislavy, bola možno jediným "slovenským umelcom", ktorý moderný svet a všetky jeho umelecké "izmy" spoznal na vlastnej koži. Priniesla si zažité a vstrebané zásady kubizmu, ku ktorým sa nemusela pomaly prepracovať, ale ktoré už mala "v ruke" ako prirodzenú stavebnú abecedu. Jej vtedajší životný pocit a moderný umelecký názor bol asi najbližší k postojom Ľudovíta Fullu a Mikuláša Galandu.

Aj napriek určitej spoločenskej izolovanosti boli roky do začiatku druhej svetovej vojny pre Ester Šimerovú navonok tie najšťastnejšie. Príjemné životné udalosti, ako bol sobáš s Františkom Šimerom, profesorom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, niekoľko výstav v Prahe a Bratislave, zariadenie ateliéru vo vtedajšej novostavbe Avionu (dnešné Americké námestie v Bratislave), a práca na obrazoch ako Hrozno (1932), Vtáci nad horami (1935), Plachetnice (1936), či Žena s červeným kohútom (1938), dnes zásadnými medzníkmi slovenského moderného umenia, vrchovato vypĺňali ubiehajúce dni.

Druhá svetová vojna však priniesla do života mladej autorky aj smrť blízkeho a ju odsunula do pozície vyhnanca a outsidera. Nasledujúci život umelkyne - intelektuálky, sa v prichádzajúcich rokoch stal kópiou tisícok podobných osudov "prekliateho" stredoeurópskeho priestoru. Spolu s manželom (ktorý bol českého pôvodu) opustili Bratislavu a usadili sa v Plzni. František Šimer bol v roku 1942 zatknutý gestapom a neskôr v Berlíne popravený.

Po oslobodení sa Ester Šimerová vrhá do organizovania umeleckého života. Je členkou kultúrnej delegácie na I. zasadnutí Unesco v Paríži, stane sa predsedníčkou Bloku slovenských výtvarníkov (strešnej organizácie umelcov) a vydáva sa za JUDr. Martina Martinčeka, v tom čase šéfa Úradu Predsedníctva SNR. Pracuje na návrhoch divadelných kostýmov pre Moliérovu hru Pán

z Prasiatkova, režisérky a priateľky Magdy Husákovej-Lokvencovej (Nová scéna, premiéra, 23. 11. 1948), veľa píše a verejne publikuje. Nezabudnuteľne odvážnym (ale aj príznačne osamoteným) sa stal jej príspevok z roku 1949 na obranu moderného umenia vo vtedajšom Kultúrnom Živote, uvedený pod názvom Je tzv. abstraktný tvar v umení úpadkovým zjavom? Teda v čase, keď Víťazný Február už pomaly ale isto násilne menil rôznorodé umelecké programy, smerom k jedinej doktríne socialistického realizmu.

Začiatkom päťdesiatych rokov Martina Martinčeka na čas uväznia a po jeho prepustení sú obidvaja prinútení opustiť Bratislavu. Boli vysťahovaní do Liptovskej Ondrašovej, kde až do roku 1954 žili v ponižujúcich podmienkach. Až po presťahovaní do Liptovského Mikuláša sa ich život ustálil tak, že sa opäť mohla pomaly a nenápadne vrátiť k tvorbe. Martinček, keďže sa nemohol venovať svojmu pôvodnému povolaniu "utiekol" k fotografii a v priebehu niekoľkých desiatok rokov sa stal jedným z najvýznamnejších slovenských fotografov.

Ani Ester sa neubránila liptovskej prírode, ale spôsobom pre ňu typickým - odkazy k nej sa objavili v rôznych abstraktných variáciách v maľ-be, koláži, či v malých pomaľovaných objektoch, maliarkou nazývaných kamee. Sporadicky sa zúčastňuje niektorých výstav, v 60. rokoch zásluhou Ľudmily Peterajovej jej vychádza prvá monografia. Odvtedy vyšlo ešte

niekoľko publikácii, zorganizovalo sa niekoľko výstav, poskytla množstvo rozhovorov.

V roku 1991 bol Ester Šimerovej-Martinčekovej udelený Rad T. G. Masaryka IV. triedy, v roku 2001 prijala najvyššie francúzske vyznamenanie - Zlatý rad za zásluhy v oblasti umenia a literatúry a v roku 2002 jej bol udelený Rad Ľudovíta Štúra I. stupňa.

Toto množstvo ocenení svedčí o úcte, ktorej sa autorke za posledných rokov dostalo. Ale aj tak je to akosi málo. Na Slovensku sa nikdy nedarilo cudzorodým kvetom, iba ak v chránených šľachtických záhradách. A o tie sa dnes slovenská kultúra naozaj nevie postarať.

Ester Šimerová-Martinčeková potichu žije v Liptovskom Mikuláši a v tomto roku sa dožíva deväťdesiatšesť rokov.

BEATA JABLONSKÁ

Spomienku na život a dielo ma-liarky Ester Šimerovej-Martinčekovej som mohla napísať vďaka

publikáciám, textom a katalógom

od PhDr. Ľudmily Peterajovej.