Vývoj druhej svetovej vojny sa po sérii krutých porážok spojencov začal od polovice roku 1942 postupne otáčať. Prvým zlomom bola letecká a námorná bitka pri súostroví Midway, bezvýznamnom kúsku zeme v Tichom oceáne. V júni 1942 tam americká flotila porazila dovtedy víťaziace a sebavedomé japonské loďstvo.

Američania vyrovnali pomer síl na pacifickom bojisku a ešte toho leta prešli do protiútoku. Vylodením na ostrove Guadalcanal začali v sérii námorných, leteckých a pozemných bitiek vytláčať Japoncov z dobytých území.

Na východnom fronte sa boje od konca leta 1942 sústredili pri meste Stalingrad, ktorý museli Nemci ovládnuť, ak sa chceli dostať k strategickým ropným poliam na Kaukaze. Červená armáda postup wehrmachtu zastavila a po protiútoku dokonca obkľúčila významnú časť nemeckej armády.

Po kapitulácii zvyšku Nemcov v januári 1943 začali aj mnohí nacisti chápať, že vojna sa neskončí podľa ich predstáv. V tomto mesiaci sa navyše Sovietom podarilo prelomiť viac ako dvojročné obliehanie Leningradu.

V októbri 1942 zastavili Briti v bitke pri Alamejne nemecko-talianske jednotky, ktoré pred tým skoro prenikli do Egypta. V novembri sa americko-britské sily vylodili v západnej časti afrického stredomorského pobrežia. Vojská Osi v severnej Afrike kapitulovali v máji nasledujúceho roku.

Rok 1943 už prebiehal v znamení stále rastúcej prevahy spojencov, s ktorých materiálnymi a ľudskými zdrojmi Nemecko a Japonsko nemohli súťažiť. Ich armády si vzali príliš veľké sústo, boli rozdrobené a začali mať problémy s vlastným velením.

V Nemecku sa do riadenia vojenských operácií stále viac plietol Hitler a našťastie pre spojencov sa väčšinou mýlil. Japonské vojenské vedenie trpelo podobnou stratou zmyslu pre realitu.

V polovici roku 1943 spojenci zaútočili na európsku pevninu. V júli sa vylodili na Sicílii a v septembri na juhu Talianska. Postup cez hornatý polostrov však bol veľmi pomalý, Rím spojenci oslobodili až v júni 1944.

V júli 1943 sa začala aj bitka pri Kursku, ktorá bola posledným pokusom Nemcov o veľký útok na východe. Po porážke, ktorá vyčerpala nemecké zdroje, sa už nacisti na východe iba bránili a ustupovali.

V roku 1943 nastal zvrat v dlhotrvajúcej bitke o Atlantik, spojenci zlomili dlho úspešnú snahu nemeckých ponoriek prerušiť zásobovacie linky do Británie. Dodnes veľmi diskutované strategické bombardovanie Nemecka zasa prispelo k rozvráteniu nemeckej vojenskej výroby.

V júli 1944 sa vylodili spojenecké jednotky v Normandii a otvorili západný front v Európe. Paríž oslobodili na konci augusta, potom sa však postup spojencov na dlhé mesiace zasekol.

Ako Nemci ustupovali k vlastným hraniciam, stávala sa ich obrana stále urputnejšou. Po Normandii a vylodení Američanov na Filipínach v októbri toho istého roku sa však porážka Nemecka a Japonska stala už iba otázkou času.

Nič na tom nezmenil ani nemecký protiútok v Ardenách v decembri roku 1944. Posledný zúfalý pokus nacistov získať späť iniciatívu a uhrať čas, prípadne donútiť západných spojencov k jednostrannému prímeriu, namiesto plánovaného triumfu odhalil, že nemecká armáda melie z posledného.

Zo západu, východu aj juhu sa uťahovala slučka okolo sídla tretej ríše. Konečný sovietsky útok na Berlín sa začal v polovici apríla, posledné nemecké jednotky v meste prestali klásť odpor 2. mája, dva dni po samovražde Adolfa Hitlera.

V Ázii však pokračovala vojna s Japonskom, kde fanatické vojenské kruhy, podobne ako pred tým nacisti, odmietali vziať na vedomie nevyhnutnú porážku a blúznili o obetovaní celého svojho národa, ktorý si podľa nich nezaslúžil prežiť takú potupu. Až atómový útok dotlačil japonského cisára, aby vystúpil proti fanatikom a prinútil ich prijať kapituláciu.

Druhá svetová vojna bola najrozsiahlejším a najhroznejším konfliktom v dejinách ľudstva. Maximálny odhad počtu jej obetí ide do 60 miliónov, presné číslo nebudeme poznať nikdy. Boje prebiehali na území viac ako štyridsiatich štátov a na všetkých kontinentoch okrem Austrálie a Antarktídy. Bojovalo v nej viac ako 110 miliónov ľudí. Bol to zároveň prvý veľký medzinárodný konflikt (ak nepočítame občianske vojny), v ktorom zanikol tradičný rozdiel medzi bojiskom a zázemím a počet civilných obetí prekonal počet padlých vojakov.

To bolo dané tým, že sa metódou boja v dosiaľ nevídanej miere stal cielený teror proti civilistom a dokonca snaha o úplné vyhladenie jedného národa. Ďalšou príčinou vysokých civilných strát bol nárast významu letectva, ktoré dokázalo vojnu zaniesť ďaleko za frontové línie.