Na začiatku mája 1945 bol Adolf Hitler mŕtvy a nad Reichstagom viala sovietska zástava. Na mnohých miestach v Čechách odbojové skupiny odzbrojovali nemeckých vojakov, vyvesovali spojenecké vlajky, znovu vyhlasovali Československú republiku. V stredných Čechách pritom často dochádzalo ku krvavým zrážkam - operoval tam jeden z posledných nemeckých útvarov, armádna skupina maršala Schörnera.
Dramatický vývoj bol v Prahe, keď sa 5. mája zmenilo odstraňovanie nemeckých nápisov na povstanie obyvateľstva. V prvých hodinách dosiahlo významné úspechy, potom prišiel protiútok Schörnerových jednotiek z okolitých posádok, ktoré povstalcov vytlačili z dobytých pozícií. Praha volala o pomoc.
Vojská 2. a 4. ukrajinského frontu v tom čase operovali v priestore Brna a Ostravy.
1. ukrajinský front ešte stále bojoval v uliciach Berlína. Dva razy kratšia vzdialenosť delila od Prahy 3. americkú armádu, ktorá pod velením generála Pattona postúpila už 4. mája na líniu Plzeň, Karlovy Vary, České Budějovice.
Hlavný veliteľ amerických vojsk v Európe, generál Eisenhower začal na britský podnet sondovať názor Moskvy na prípadný Pattonov postup na Prahu. Ako sa dalo čakať, sovietska strana plán západných mocností rezolútne odmietla. Pražania tak museli vydržať až do skorého rána 9. mája, keď sa v uliciach objavili sovietske tanky a zlikvidovali odpor posledných zúfalých hitlerovcov. Jadro nemeckých jednotiek sa už deň predtým vydalo v snahe vzdať sa Američanom na západ.
Moskva nebola ochotná prenechať slávu a prestíž osloboditeľa československého hlavného mesta inému. Riskovala by tým spochybnenie záujmových sfér, ktorých rozdelenie považovala za definitíve. Oslobodením Prahy v Kremli korunovali svoje štvorročné vojnové úsilie.
Delenie sfér vplyvu a povojnovú tvár Európy postupne dohodli veľmoci na konferenciách v Teheráne, Jalte a v Postupime.
Už v Teheráne koncom novembra 1943 sa západní spojenci dostali do sporu so ZSSR v otázke hraníc Poľska. Rusi trvali na svojich územných ziskoch z paktu s Hitlerom na začiatku vojny. Proti bola predovšetkým Británia - bolo to práve Poľsko, pre ktoré vyhlásila vojnu Nemecku. Napokon však Winston Churchill v Jalte súhlasil. Aj jemu už bolo zrejmé, že odpor je zbytočný, pretože Poľsko pripadlo do ruskej sféry vplyvu. Odškodnili ho časťou nemeckých území na západe.
Ku konkrétnemu deleniu Európy prišlo už na moskovskej schôdzke Churchilla so Stalinom v októbri 1944. Britský premiér tu podal Stalinovi papier s návrhom budúceho vplyvu v piatich krajinách: Rumunsko - 90 percent ZSSR, Grécko - 90 percent Británia, Bulharsko - 75 percent ZSSR, Juhoslávia a Maďarsko 50 percent pre obe strany. Stalin po prepísaní sovietskeho vplyvy v Bulharsku na 90 percent súhlasil.
Začiatkom roku 1945 už bolo jasné, že Rusi postup svojich vojsk Európou plne využijú. Oslobodili Rumunsko, Bulharsko a Poľsko a dosadili tam režimy, ktoré mali plné pochopenie pre sovietske ciele. Po vojne nasledovalo aj Maďarsko a oslobodenie Prahy pootvorilo aj dvere k Československu.
V západnej Európe a v Taliansku si zaistili priaznivo naklonené vlády západné mocnosti. V Grécku vypukol ozbrojený konflikt medzi dvoma zložkami odboja, v ktorom sa Británia postavila proti jednotkám gréckych komunistických partizánov.
Jedinou krajinou, ktorá vďaka vojne rozšírila svoje územie, sa stal Sovietsky zväz. Stalo sa tak na úkor Nemecka, Poľska, Fínska, Rumunska a ČSR (Podkarpatská Rus). V jeho prospech bola potvrdená aj likvidácia samostatnosti Estónska, Lotyšska a Litvy.
Víťazné veľmoci zavrhli pôvodnú myšlienku rozdeliť porazené Nemecko na niekoľko nezávislých štátov. V Postupime ho rozčlenili na americkú, britskú, francúzsku a sovietsku okupačnú zónu, z ktorých si mali nárokovať reparácie. Nemecká menšina mala byť odsunutá z Poľska a Československa.
