túto sobotu vytúženú premiéru - kolektívne dielo Monodrámy. A zdá sa, že "dusenie" sobotňajšiemu večeru tak trochu aj prospelo. V Stoke vládla skutočná premiérová atmosféra, na svojich kolegov sa prišli pozrieť režiséri zo "spríbuznených", aj z "mocnejších" divadiel. A v neposlednom rade sa blysli herci (okrem Jozefa Chmela zároveň aj autori textov), ktorí v sobotňajších Monodrámach opäť ukázali - jednoduchým, v dobrom slova zmysle amatérskym, a chytľavým spôsobom - svoju chuť hrať. Monodrámy režiséra Blaha Uhlára, ktoré sa zaradili do repertoáru divadla po trojnásobnom neúspešnom pokuse uviesť tu hru Tváre, sú teda akýmsi "náhradníkom", napriek tomu ich v istom zmysle možno považovať za "reprezentatívny kus" Stoky. Jozef Chmel, Ingrid Hrubaničová, Lucia a Zuzana Piussi, Ľubomír Burgr a Laco Kerata sa v šiestich samostatných scénkach obnažujú zo svojich pocitov a trápení, vysmievajú alebo kričia do obecenstva úlomky toho, čím žijú, o čom uvažujú. Všetci v živote "úspešne" tápajú, ničím iným však scénky na seba nenadväzujú. Tma, svetlo, nový príbeh. Herec, ktorý smúti za svojou zašlou slávou, žena, hľadajúca "kvality citového života", a iná, každý deň opisujúca svojmu Milanovi nové, a stále rovnaké zážitky z tržnice. Pôvabom hry sú práve viac či menej súvislé, smutné smiešne monológy. Herec, hoci nepretržite vedie s kýmsi konkrétnym či imaginárnym dialóg, zostáva na pódiu i v živote sám. Hľadá. Ako vysloviť a definovať pocit, hľadá človeka, ako sa k nemu priblížiť a neublížiť. Hľadá svoje miesto. Tým zvláštnym spôsobom, aký divák Stoky už dobre pozná...