Tento štýl nepovažujem za správny. Písal som veľmi otvorene, ale nie konkrétne, čo vysvetľujem v ďalšej časti.
Slovenský futbal musí najprv prekonať primárny problém a až potom bude ľahšie riešiť ďalšie. Ten problém vidím v tom, že slovenský futbal je v určitom štádiu etického kolapsu. Na tomto sa zúčastňujeme úplne všetci, ktorí máme s futbalom - aj len keď málo - okrajovo spoločné.
Takmer všetky postkomunistické krajiny, ale aj tie západoeurópske, z času na čas verejne riešili problémy čistoty, fair play. Náš slovenský futbal niekoľko posledných desaťročí nemal nijakú aféru ani škandálik v tejto oblasti. Preto som vždy v zahraničí mohol povedať, že náš futbal je ten najčistejší. Naposledy s veľkým úsmevom českým kolegom, že len oni majú problémy s etikou, lebo ich musia verejne riešiť, Slováci nie! U nás je v tomto smere všetko v najlepšom poriadku. Ale je to naozaj tak? Nie je to podľa hesla, že kto chce v púšti žiť, musí tam vedieť žiť a kto chce v džungli žiť, musí tam vedieť žiť, a ináč ako v púšti, lebo by neprežil. Nie je to tak aj s našou etikou? Zvykli sme si na tento štýl. Všetci o všetkom vedia. Nikto nemôže proti tomuto štýlu protestovať, lebo by neprežil. Keď pätnásť klubov v súťaži robí to isté, tak to musí robiť aj ten šestnásty, lebo neprežije.
Život ma naučil, že tí ľudia, ktorí nadštandardne aj cez masmédiá, aj v osobnom styku, na všetkých úrovniach neustále hovoria len o svojej ľudskosti, čestnosti, veľkej pomoci slovenskému futbalu, na tých si treba dať najväčší pozor!! Takmer vždy pravý opak je pravda. Tieto dobré vlastnosti, ktoré sami nemajú, vyžadujú len od svojho okolia. Profesionálna deformácia je u nich taká vysoká, že možno tomu aj sami veria alebo si myslia, že všetci naokolo sú rozumovo, zrakovo a sluchovo postihnutí. V slovenskom futbale je ich dosť, chodia medzi nami, poznáme ich. Nie je ťažké urobiť bilanciu za posledné desaťročia. Každý, kto to takto verejne hlása, by si mal urobiť inventúru - čo urobil pre slovenský futbal a čo pre seba. Nech si mnohí, alebo niektorí ľudia nepletú pojmy, že robia pre futbal a v skutočnosti využívajú futbal len pre seba. Roky sledujem filozofiu ľudí, ktorí robili, robia a chcú robiť futbal. Od tých najúprimnejších fanatikov, ktorí ubližujú vlastným rodinám až po tých vypočítavých, ktorým je futbal prostriedkom k niečomu. Všetka česť fanatikom, ktorí sú podľa mňa dnes v menšine. Koľko ľudí zvláštneho razenia naskočilo do futbalu po roku 1989, takých čo možno ani na futbal predtým nechodili, ktorí sa nikde nemohli chytiť a chytili sa futbalu. Dokonca bolo vytvorených niekoľko spoločností pri futbale, čo by ani nebola chyba, keby fungovali. Mnohí zabudli, že futbal - to je množstvo nezištne, zadarmo odrobených hodín. Nie nechať si každý krok zaplatiť, mať zo všetkého osoh pre seba a svoju rodinu. Uhladenými vyhláseniami sa schovať za futbal. Taký ťažko môže hovoriť, že robil celý život pre futbal, tí majú len jedno šťastie, že sa nikto neodváži vystúpiť verejne s faktami, lebo to nie je naša zvyklosť.
Preto sa pýtam, kto môže hovoriť o etike? Je vôbec niekto taký? Nie je vinný aj ten, kto o všetkom vie a mlčí? Takých je prevažná väčšina. Môžem hovoriť o tom ja, keď do toho tridsať rokov vidím a mlčím? Môžu o tom hovoriť funkcionári klubov, ktorí sedia niekoľko ráz za spoločným stolom a sľubujú si fair play, usmievajú sa na seba. Kým sa nezdvihnú zo svojich stoličiek, lebo potom to už neplatí. Môžu o tom hovoriť hráči, ktorým tento stav najviac vyhovuje? Môžu robiť zo seba martýrov, hrdinov, chcú dirigovať všetkých, pretože lepších futbalistov nemáme. Vedia, že keď ich z klubu aj za ten najhorší priestupok proti etike vyhodia, tak sa o nich ostatné kluby pobijú. Je v tom etika? Môžu o tom hovoriť tzv. fanúšikovia, najmä z kategórie nosičov zástav, ktorí hrubo urážajú všetkých a vyženú aj posledných zábavychtivých divákov z tribún? Všetci sa ich boja. Hráči sa im idú po zápase klaňať, možno aj preto, že hrubo urazili napríklad súperových hráčov, svojich kolegov - profesionálov. Je to etické? A tak by som mohol pokračovať ďalej. To nemá význam. Chcel som len naznačiť problém, ktorý slovenský futbal najviac trápi. Všetko, čo som za dlhý čas doteraz napísal, je voči primárnemu problému, etike, druhoradé. Tento môj vstup vyzerá veľmi negativisticky. Nechcel som nikoho poctivého uraziť.
V našom futbale nie je všetko zlé. Lenže to zlé nedovolí prejaviť sa tomu dobrému. Je takmer isté, že keď tento problém nevyriešime, slovenský futbal sa nepohne. Slušní ľudia nebudú chodiť na futbal a budeme si hrať futbal na vlastnom piesočku s naším vlastným výkladom etiky.
Autor: Milan Lešický (Autor je bývalý tréner SR do 21 rokov)
