Slovenský balet po dlhom období počas uplynulého víkendu v Bratislave zaznamenal jedinečnú udalosť - premiéru Bratislavského divadla tanca (BDT), ktoré sa prvýkrát predstavilo divákom. BDT ako prvé slovenské profesionálne tanečné divadlo, existujúce na komerčnom princípe bez podpory štátu, uviedlo dve Stravinského diela - Svadby a Vták Ohnivák. Pod obidve sa choreograficky podpísal Ján Ďurovčík, vedúci BDT a jedna z najvýraznejších postáv tanečného umenia a, ako sa zdá, aj novej formy - tanečného divadla na Slovensku. BDT tvorí v súčasnosti 10 tanečníkov, ktorých vybrali na základe konkurzu, a pedagogičkou súboru je bývalá prvá dáma slovenského baletu v SND Nora Martinková - Galovičová. Prvá choreografia Stravinského Svadieb je známa už dva roky a pôvodne bola pripravená pre súbor moderného tanca Torza, ktorý krátko po jej uvedení zanikol. Sugestívna hudba, ktorá zobrazuje svadbu ako rituál, tradície, zvyky, ale aj pocity, zmenu či očakávania. Pocity, ktoré v divákoch zanechala Katarína Siváková ako nevesta, spojili všetko, čo bežnému človeku život v spojení so svadbou ponúkol - slovenské nevesty známe z vystúpení na folklórnych festivaloch, nevesty v starých filmoch a najmä ženy, ktoré milovali aj hrali a v rituále svadby menili svoje očakávania i túžby do jasných predstáv a odhodlaní.

Druhá časť predstavenia - Vták Ohnivák - vznikla na motívy Stravinského rozprávky o princovi, ktorý prišiel do začarovanej krajiny. Tanec a divadlo sa v ňom spojili do neuveriteľne kompaktného celku. Klasická dedina, kdekoľvek na východ alebo západ od diania premiéry, ľudia žijúci už dlhé desaťročia rovnakým spôsobom, majúci strach z čohokoľvek nového. Ľudia, ktorí nevedia ponúknuť vlastnému mysleniu dostatok slobody. Choreograf obul členov BDT do gumákov a prinútil ich postupne gumáky odhodiť. Krok za krokom BDT na javisku a diváci na stoličkách sa spolu učili myslieť, túžiť, realizovať sny, slobodne konať. Technicky náročné predstavenie doplnili kostýmy Saše Gruskovej, ktoré umocňovali každý pohyb.

Ján Ďurovčík stihol medzi sobotnou a nedeľnou premiérou s rozpakmi reagovať na prejavy prekvapenia a nadšenia, ktoré prichádzali od odborného aj laického publika. Kedysi v odpovedi na otázku, čo je preňho najväčším uznaním a najväčším pocitom šťastia, odpovedal len útržkom - "keď vstanú". V sobotu aj v nedeľu na bratislavskej Novej scéne diváci spontánne vstávali zo stoličiek a viac ako 20-minútovým potleskom ohodnotili prácu choreografa, tanečníkov a všetkých, ktorí niekoľko mesiacov pripravovali projekt s ambíciou dokázať, že robiť dobré umenie sa dá aj napriek nekonečným problémom s financovaním slovenskej kultúry.

Autor: Jana Morháčová