Potopenie parníka Lusitania v roku 1915 bolo jedným z najohavnejších činov prvej svetovej vojny a vyvolalo polemiky, ktoré pretrvávajú dodnes.
Lusitania patrila k pýche americko-britskej plavebnej spoločnosti Cunard Line. Nebola to obyčajná loď, ale veľké mesto na vlnách. Vyzerala nezničiteľne.
Loď postavili v roku 1907 a na tú dobu bola technickým unikátom. Mala sedem palúb a aj cestujúci tretej triedy si užívali nevídaný luxus v podobe štvor- a šesťlôžkových kajút. Pomenovali ju podľa rímskej provincie, ktorá sa nachádzala v dnešnom Portugalsku.
Najskôr nemocnica, potom výletná loď. Ruský Titanic sa potopil dvakrát Čítajte Lusitania merala 232 metrov, jej výtlak bol 32-tisíc ton. Hneď po spustení na vodu v roku 1907 získala Modrú stuhu Atlantiku, čo bolo ocenenie pre najrýchlejšiu transatlantickú loď. Cestu medzi Írskom a USA prekonala v priaznivých podmienkach za 4 dni, 19 hodín a 52 minút.
V prípade ozbrojeného konfliktu mala Lusitania ako pomocný krížnik posilniť flotilu britského vojnového námorníctva. Spoločnosť Cunard za to získala štedrú jednorazovú dotáciu i každoročné subvencie.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny si však námorníctvo vypožičalo len jej sesterskú loď Mauretania. Pre Lusitaniu sa nezmenilo takmer nič. Časť posádky síce musela narukovať, ale loď sa naďalej plavila na trase Liverpool – New York.
More je vojnová zóna
Na začiatku vojny prišlo Nemecko s novou smrtiacou zbraňou - ponorkou. Britská admiralita, zvyknutá vládnuť moriam, nebrala v tých časoch ponorky ešte príliš vážne.
Ale Nemci sužovaní dôsledkami britskej námornej blokády, sa rozhodli pre totálnu ponorkovú vojnu - pálili na mori po vojenských i obchodných lodiach nepriateľa.
