sa len náhodou dozvedel napríklad Martin Vrábeľ, ktorý sa so svojimi predchádzajúcimi kritickými postojmi na adresu zväzu stal asi nežiaducim. Sám by si len ťažko vyrátal všetky úspechy na vytrvalostných tratiach, a tak mu kedysi, počas jeho bohatej kariéry, pomohol jeho kouč, dnes už nebohý Róbert Rozim. Martin Vrábeľ získal ešte na federálnych národných majstrovstvách dovedna desať titulov na 10 000 m. Keby sme k dráhovej desiatke pripojili aj polovičnú trať a kros, tituly by sa zastavili na pozoruhodnom čísle 21. Martina Vrábeľa budú štatisticky už navždy uvádzať ako posledného držiteľa federálneho rekordu na 10 000 m. Ak by sa zašlo za hranice, tak by vyskočili na povrch ďalšie cenné umiestnenia. Na MS v Ríme `87 sa na desiatke zaradil na šiestu priečku, v maratóne na dvanástu a štátny dres obliekal aj na OH v Soule `88. Prečo teda na oslavách storočnice chýbal? Ponúka sa jeden sarkastický dôvod - slovenská atletika má asi vo svojej histórii toľko výrazných individualít, že stráca prehľad. Druhý sa zdá už viac pravdepodobný. Náš atletický zväz pokračuje aj naďalej v nebezpečnej hre na urazeného. Nebezpečnej preto, lebo vo svojom obrannom mechanizme od seba odkopáva často osobnosti, s ktorými sa kedysi vychvaľoval. Kritikov si drží v bezpečnej vzdialenosti od tela a radšej sa obklopuje pochlebovačmi. "Ignorácia mojich úspechov len dokumentuje vzťah predsedu zväzu Antona Ihringa k ľuďom, ktorí kritizovali pomery v slovenskej atletike," komentoval tento postoj Martin Vrábeľ. Aby M. Vrábeľ nebol osamotený, v "skleróze" sa pokračovalo aj pri mene Jána Šaffu, trénera našej výraznej osobnosti na 400 m Štefana Balošáka. Aj on sa na MS v Aténach, a nielen tam, ponosoval i otvorene kritizoval.
Autor: Juraj Ďuriš
