či žuvačky a vodu vo fľašiach, a dlho nemyté autá, často bez reflektorov, zásadne nedávajú prednosť chodcom. Pred obchodmi ohrýzajú psi to, čo vypadlo von, a zošedivený Mikuláš kýva pred obchodmi žezlom na znamenie Vianoc. Odvšadiaľ sa linie grécky pop a večne uponáhľaní chodci sa zastavujú na gyros. Ich viera v šťastie, ktoré musí raz odniekiaľ prísť, je zjavná nielen z histórie gréckeho filmu, ale i zo stánkov s lotériami, ktorých vidno viac než predajní potravín. Nie je však tak pokojne, ako by sa mohlo zdať. Sto kilometrov odtiaľ práve vzplanuli boje medzi miestnymi obyvateľmi a zlatokopeckou spoločnosťou TVX Hellas, čo je pobočka kanadskej firmy TVX Gold Inc., ktorá sa chystá ťažiť i na českom území. Zatiaľ čo v Kašperských horách musia zlatokopi ešte absolvovať sériu správnych a súdnych konaní, tu im bolo právo na prieskum oficiálne priklepnuté. Postup úradov proti obyvateľom dotknutých obcí pripomína podľa miestnych médií stanné právo. Akýkoľvek protest sa ihneď trestá, občania sú uväzňovaní, demonštrácie zakázané - biznis dáva "na frak" demokracii.

I na festivalových konferenciách a v kuloároch hotela Electra Palace sa hovorilo o biznise a práve na názor. Francúzsky režisér Claude Chabrol kritizoval dominanciu amerických filmov o násilí ako eskalácii monopolného názoru, ktorý - podporovaný silou biznisu - sa stáva nebezpečným pre celú demokraciu. "Európa nesmie uvoľniť svoj audiovizuálny priestor a musí si vytvoriť svoj vlastný spôsob vyjadrenia, ktorý bude konkurovať americkému," povedal. Aj Chabrolov a Kieslowského producent, rumunský emigrant Martin Karmiz, komentoval "násilie kultivované americkým filmom" ako závažný morálny problém dnešnej doby. Iní dokonca hodnotili komerčnú slobodu ako estetickú diktatúru, padali slová o "ekonomickom terore" a o "supermarketoch fantázie".

FILMOV BOLO 180

Medzi 180 uvádzanými filmami mali čestné miesto príspevky s rómskou tematikou, balkánske snímky, tvorba amerických nezávislých autorov, nie- koľko retrospektív (Chabrol, de Oliveira, Ripstein, Fridriksson) a, pochopiteľne, medzinárodná súťaž, ktorú hodnotila medzinárodná porota vedená bývalým československým režisérom Ivanom Passerom. Medzi favoritov publika patrili hity z Cannes ako iránsko-francúzsky film Abbasa Kiarostamiho Chuť čerešne, Kenovičov Perfektný kruh, Mitrikeskov príbeh o láske cez dobre stráženú hranicu medzi Juhosláviou a Albánskom nazvaný Cez jazero a novinky americkej nezávislej kinematografie. Lacný film V spoločnosti mužov (Neil LaBute) bol o tom, ako si dvaja mladí manažéri liečia svoje komplexy vo vzťahu k ženám na invalidnom dievčati. Noci s Boogie (Paul Thomas Anderson) vyrozprávali historický príbeh mladíka s oceľovým prirodzením a notorickou erekciou, ktorý sa "presúloží a prepornografuje" do lepšej spoločnosti. Tento posttarantinovský film bol odmietnutý festivalmi v Cannes i Benátkach, ale presne zapadá do nálady súčasnej spoločnosti, ktorá svoju vlastnú impotenciu zakrýva sexuálnym voyerizmom. Cynizmus snímky V spoločnosti mužov prekážal i solúnskej porote, ktorá napokon hlavnú cenu Zlatého Alexandra prisúdila austrálskej snímke Cesta do Nhillu od režisérky Sue Brooksovej.

O NACIONALIZME

Najväčšiemu gréckemu medzinárodnému filmovému festivalu pomáha získať renomé jeho funkcia komentátora súčasnosti. Tento rok sa jednou z hlavných tém stal európsky nacionalizmus. Režisér Chabrol so smiechom charakterizoval svoje priateľstvo s francúzskym vodcom nacionalistov Le Penom: "Pili sme spolu zamlada," uviedol a zdôraznil, že francúzsky nacionalistický boom podľa neho nie je príliš nebezpečný. "Je to len cirkus," dodal slávny filmár. Sila festivalu bola najmä v tom, že dokázal spojiť umenie s aktuálnymi politickými otázkami. V desiatkach filmov, najmä z Balkánu, sa hovorilo o multikultúrnosti a etnickej čistote. Pozoruhodný grécky dokument Sinissos (Timon Koulmasis, Iro Siafliaková) bol o obyvateľoch rovnomennej gréckej obce uprostred Turecka, ktorá po stáročia zodpovedala myšlienke multikulturálnej otomanskej ríše. Po prvej svetovej vojne tu však bolo vyprovokované napätie, ktoré viedlo k násilnému vysťahovaniu gréckej populácie, na čo Grécko odpovedalo rovnakým aktom. Autori filmu považujú kauzu Sinissos za prvú etnickú čistku tohto storočia. Jej svedkovia však podstatu čistky nechápu. "Chodili sme spolu na ryby a do krčiem," rozpráva jeden z Grékov. Film názorne ukazuje vznik nacionalizmu, ktorý nevychádza zo záujmu obyvateľov a kvitne na mocensky narušených miestach, kde môžu teritoriálnu situáciu pre seba využiť úzke skupinky ľudí (politikov). Miesta ako Sinissos sú potom vhodným predmetom deštrukcie.

VLNA SKEPTICIZMU

Ďalším pozoruhodným rysom festivalových filmov bola nová vlna ázijského skepticizmu. Juhokórejský film Zelená ryba (Lee Chang-Dong) patrí k radu totálne deziluzívnych sociálnych snímok, ktoré v tejto krajine vznikajú už dva-tri roky. Ich zaujímavou črtou je myšlienka otroctva v slobodnej krajine. Postavy sú jednak obete peňazí, jednak rôznych mafií. Zatiaľ čo v amerických filmoch bola vždy typická úspešná vzbura jedinca, ktorý nakoniec mafiu pokoril, Zelená ryba je o tom, že jedinec je nula, ktorá v chápadlách mafie nemá šancu. Tvrdé scény, ako upaľovanie mužského pohlavného údu, sú už len domyslením konceptu.

Ani z európskych filmov nebolo nijako zvlášť do skoku. Francúzsky film Brat (Sylvie Verheydeová) rozprával o fotografovi, ktorý sa cíti ako podomový obchodník vo svete, kde sa pije, kradne a súloží (on sám tak činí so svojou sestrou). Svet je jednoducho pobehlica, ktorá funguje len za peniaze a predstiera orgazmus. Je otázkou, či je zistenie o stave sveta nutné podávať pateticky, ako to vo veľkej miere robia Európania. Americký nezávislý film Neustlané postele bol o tom istom, ale bol vtipný. Skupina mužov a žien, hľadajúca partnerov na inzerát, hrá samých seba. Režisér Nicholas Barker ho nakrúcal deväť mesiacov. Vybral si ľudí stredného veku a rôznych nátur. Jednou z postáv je vychudnutá feministka so psíkom, ktorá sa domnieva, že muž je najlepším riešením finančných problémov. "Štyrikrát za mesiac sex a potom vyhodiť," vraví a skúša si podprsenku. Muži si sťažujú, že ženy sa vôbec nezaujímajú o ich "ja", ale len o ich peňaženku. Jeden z nich sa preto predstavuje ako úspešný filmový scenárista, pretože vie, že z lásky na inzerát nakoniec aj tak nič nebude. V pozadí však zostáva túžba po spoľahlivom partnerovi, krásnych deťoch a rodinnom dome - túžba, ktorá zostáva rozpustená v šedi newyorského pozlátka.

ZLATÝ ALEXANDER

Niekoľko filmárov bolo v Solúne vyznamenaných čestným Zlatým Alexandrom. Medzi nimi aj nestor portugalskej kinematografie Manoel de Oliveira, spomínaný francúzsky režisér Claude Chabrol a grécka star Irena Papasová. Všetci sa zhodli na tom, že súčasný film je v zajatí obsesie "priemerného vkusu". "Americké filmy sú všetky rovnaké, tak ako macdonaldy a coca-cola," povedal de Oliveira. "Ale ja mám radšej grécku, taliansku a portugalskú kuchyňu. Pre mňa sú autenticita a osobnosť dôležitejšie než technická dokonalosť." Predseda poroty Ivan Passer k tomu poznamenal, že Európania majú tendenciu sedieť so založenými rukami a sťažovať si na Ameriku. "Musia však prejsť do protiútoku," dodal. Na to je však podľa jeho názoru nutné splniť dve podmienky: nerobiť namiesto filmov rýchle polotovary o ničom a vybudovať systém financovania, postavený na istých finančných zdrojoch, ako sú napríklad štátne peniaze.

Grécky festival, ktorý do povedomia verejnosti uviedol mená ako Hal Hartley alebo Abbas Kiarostami, si je dobre vedomý, že v súčasnosti dochádza k zmene priorít vkusu. "Máme záujem ukazovať kvalitné filmy a pomáhať novým talentom," hovorí riaditeľ festivalu Michel Demopoulos poukazujúc na súťaž, ktorá je venovaná prvým a druhým filmom debutantov. Tvrdí, že záujem o film dnes rastie a že preto treba nasmerovať publikum v prospech nezávislých, umeleckých filmov. "Zistil som, že sa to môže podariť a že publikum môžete získať, ak vydržíte niekoľko rokov pokračovať v tom, čo ste začali," uzavrel Demopoulos.

Autor: Solún (Autor je spolupracovníkom SME)