stále viac a viac pripomína smrtiacu politickú rozbušku. Problém spočíva v tom, že oficiálne uznaná vláda Cypru v skutočnosti nereprezentuje celý ostrov. Cyprus je rozdelený už dlho medzi väčšinu cyperských Grékov z juhu a menšinu cyperských Turkov zo severu ostrova, čo v istom zmysle predstavuje miniatúru omnoho väčšieho a aj ďalej trvajúceho konfliktu medzi Gréckom a Tureckom. Počas minulých dvoch desaťročí je rozdelenie Cypru fyzickou a vojenskou realitou, a to od roku 1974, keď turecká vláda vyslala svojich vojakov do severnej časti, aby tu pomohli vytvoriť separátnu tzv. Severocyperskú tureckú republiku.
Do konfliktu sa vložila OSN a vláda cyperských Grékov z juhu ostrova predstavuje jedinú medzinárodne uznanú vládu - reprezentujúcu celý ostrov, no len Turecko uznalo existenciu vlády Severocyperskej tureckej republiky. Ale faktom zostáva, že v akomkoľvek rokovaní s Európskou úniou nebude môcť vláda cyperských Grékov hovoriť za celý Cyprus. A tak nie je celkom jasné, ako bude toto vyjednávanie prebiehať, alebo pod aké zmluvné záväzky sa bude môcť cyperská vláda podpísať.
Turecká vláda v súčasnosti hrozí, že premení otázku Cypru na zásadný problém vo vzťahoch medzi Tureckom a EÚ, alebo dokonca medzi Tureckom a NATO a so západným svetom všeobecne. Turci sa vyhrážajú, že pokiaľ by EÚ začala vyjednávanie s existujúcou grécko-cyperskou vládou, potom vláda v Ankare vyhlási rozdelenie Cypru za trvalé a "vtelí" - včlení severný Cyprus do Turecka.
Turci naozaj dali celkom jasne najavo, že celá otázka Cypru je pre nich len vedľajšou zápletkou omnoho zásadnejšej otázky celkových vzťahov medzi Tureckom a Európou. Už od čias Kemala Atatürka, ktorý stál pri zrode Tureckej republiky v roku 1923 v ťažkých a nepriaznivých následkoch prvej svetovej vojny a po kolapse Otomanskej ríše, už vtedy sa Turci usilovali a dožadovali sa toho, aby sa stali časťou Európy a Západu. Ale tieto turecké želania neboli Európanmi opätované. Keď bola studená vojna na vrchole a hrozba z Ruska bola najväčšia, zdalo sa, že Západ uvítal turecký pokrok. V roku 1952 sa stalo Turecko (rovnako ako Grécko) členom NATO, a v roku 1963 sa stalo asociovaným štátom Európskeho spoločenstva. No v roku 1987, keď požiadalo o plné členstvo v Európskom spoločenstve, hlasovala Komisia proti. Turecko bolo príliš chudobné a príliš ľudnaté (pred znovuzjednotením Nemecka bolo väčšie ako akýkoľvek členský štát), výsledky dodržiavania ľudských práv v krajine boli neprijateľné, a navyše bolo diskvalifikované svojou inváziou do severného Cypru z roku 1974.
Čo Turci naozaj chcú, je pevný záväzok Európanov, že im ponúknu členstvo v EÚ. V súčasnosti sa zdá táto možnosť v zásade absolútne nepravdepodobná, pretože prekážky sú takisto závažné dnes, ako boli pred desiatimi rokmi. Pokiaľ EÚ pokročí v rokovaní s Cyprom o jeho členstve, potom Turci môžu ako odvetné opatrenie zablokovať rozšírenie NATO do východnej Európy.
Niektorí odborníci poukazujú na to, že pokiaľ EÚ predsa len začne rozhovory o členstve s grécko-cyperskou vládou Cypru, musí dať jasne najavo, že tieto rozhovory nebude možné dokončiť bez urovnania cyperskej otázky. Zdá sa, že bezpečnosť EÚ v juhovýchodnom Stredomorí je ohrozená faktom, že Turecko (člen NATO) a Grécko (člen NATO aj EÚ) sú spolu "na kordy".
Autor: IAN DAVIDSON (Autor je komentátorom londýnskych The
