To, že sa Vladimír Mečiar rozhodol neposkytovať informácie na tlačových konferenciách už aj v zahraničí, je nielen dôkazom akejkoľvek absencie demokratického cítenia, ale aj morálnym problémom slovenskej politiky. Každý politik, žijúci z daní občanov, predsa vie, že je jeho povinnosťou informácie poskytovať. Vie, že by to mal robiť aj predseda vlády - a mali by mu to povedať! Nik z vládnucej strany sa to však neodvážil urobiť.
Ak novinári vedia, že sa premiér a s ním celá vláda vyhýbajú poskytovaniu informácií a vedome tým porušujú Ústavu SR a platný tlačový zákon, nemali by pristúpiť na pokračovanie tejto amorálnosti. Lenže amorálnosť politikov je na Slovensku podporovaná aj amorálnosťou časti novinárskej obce. V čase, keď niektorým kolegom politici bránia vo výkone profesie, ďalší veselo doliezajú za členmi vlády a poslušne publikujú a publikujú... Neskôr povedia: inak sa nedalo, taká bola doba!
Východisko je jediné. Spoločným úsilím novinárov a vydavateľov dovoliť slovenskej vláde, aby sa pred voľbami definitívne mediálne odpísala. Na vlastných tlačovkách predsa mali premiér i členovia kabinetu možnosť zverejňovať o sebe predovšetkým pozitíva. Negatíva si novinári zisťovali - a aj zisťovať budú - inde.
Týchto niekoľko riadkov nie je moralizovaním, je to len smutné konštatovanie. Politici nedodržiavajú zákony, ktoré prijímajú - a niektorí novinári ich v tom podporujú. Aj to je jedna z príčin, prečo sme tam, kde sme byť nechceli - prípadne nie sme tam, kde sme už chceli byť.
Autor: JÁN FüLE predseda SSN
