BRATISLAVA (SME - PETER FUKATSCH) - Vianočný čas odmieta myslieť na zlé, zaobluje ostrosť myslenia. Tibor Vasiľko, tréner strieborných slovenských basketbalistiek z ME, ktoré sa pýšia titulom najlepšieho slovenského športového kolektívu roka si uplynulý rok pochvaľuje, hoci sa práve po šampionáte dostal do sporov. "Bolo to napriek všetkému pekné obdobie. To striebro bolo dielom kolektívu, to, čo nasledovalo, nepociťujem ako osobnú krivdu, ale krivdu na basketbale," povedal dnešný tréner banskobystrického Rota, ktorý už nie je pri reprezentačnom kormidle. Hovorí sa, že najhoršie miesta sú jedenáste, štvrté a druhé. Sám Tibor Vasiľko tesne po skvelom druhom mieste na ME v Budapešti zauvažoval: "Ak by sme hrali o tretie miesto a vyhrali, každý by nás oslavoval. Vo finále sme však prehrali, mali sme slabší deň, nedokážeme úspech vychutnať." Vtedajšia asistentka Tibora Vasiľka, trénerka SCP Ružomberok Natália Hejková po vynikajúcom semifinálovom zápase s domácimi Maďarkami, ktorý sme vysoko vyhrali a postúpili do finále, bola šťastná ako hádam nikdy. Citlivo chválila celú generáciu basketbalistiek: "Tieto hráčky si veľké finále zaslúžia ako nikto. Máme šťastie na skutočné osobnosti." Obaja tréneri, ktorí sa jediní môžu pochváliť domácimi majstrovskými titulmi, či už vo federálnom Československu alebo v samostatnom Slovensku (T. Vasiľko s banskobystrickými vysokoškoláčkami na konci osemdesiatich rokov) majú pravdu, nik u nás nepozná lepšie túto vynikajúcu generáciu okolo kapitánky družstva Anny Kotočovej než oni. A predsa sa stalo, čo sa stať nemalo, úspech nezocelil, ale rozhasil. Čas Vianoc a vyhlasovanie najlepších športovcov nie je príhodným časom na rozsiahle pitvy. Inokedy by sa azda našiel, ibaže - kto sa vyzná v spleti žabomyších škriepok. Pravda pointu vytušiť možno - basketbalistky žnú úspechy, vrtia sa okolo nich aj ľudia, ktorá veci vôbec nerozumejú, rozumejú však vlastnému prospechu. Slovensko má skutočne skvelú basketbalovú generáciu, mohla by mať nadväznosť, juniorky sú bronzové z MS, najlepšie z Európy. Škoda premrhať šancu. Každá funkcionárska špekulácia je zbytočná, každé z milión rokovaní márne, ak sa zabudne na hráčky, basketbalistky tej skvelej generácie. Možno dobrej veci napomôže krátke predvianočné zamyslenie sa Zuzany Kameníkovej jednej z najvýraznejších osobností tej vynikajúcej garnitúry, na vyhlasovaní ankety Najlepší športovci Slovenska `97. "Na majstrovstvách Európy sme boli dobrý kolektív. Dobrý, s chybami, ktoré sú ľudské. Za istých okolností by sme boli možno ešte lepším tímom, vyhrávali sme však, nedorozumenia sa neprejavili. Chcem reprezentovať, najradšej vo vynikajúcom družstve. Veľa sa hovorí o zmluvách. Pre mňa, za mňa by ani nemuseli existovať. Pri všeobecnej dôvere sú asi zbytočné, pri nezdravých vzťahoch tiež, lebo ich možno nerešpektovať. Za reprezentáciu mi dlhujú peniaze, viem, veci sa naprávajú. Zďaleka nie som na peniaze, ide však o princíp. Ak sa vyrieši táto otázka, niet prečo vzdať sa reprezentačného trička. Som ochotná odprisahať, otec ma v tomto smere nijako neovplyvňuje. Basketbal hráme my, žiaľ, takmer nik sa nás nepýta, čo si o veciach myslíme. Domnievam sa, že tých asi pätnásť základných hráčok hráčok by si malo nájsť čas spolu si sadnúť, aby sme sa lepšie pochopili. Aby sme boli vynikajúci, nielen dobrý kolektív."