úľavou pochvaľuje, že jej písanie konečne nepotrebuje prísnu logiku - výsledkom je autobiografia, ktorá sa začína jej detstvom a končí sa v súčasnosti.
Kovačevičová v prvej polovici knihy evokuje zaniknutý svet Liptovského Mikuláša, kde sa narodila a vyrastala, no nie sú to obyčajné detské spomienky, útržky zážitkov, sled bežných dievčenských pestiev, aké absolvuje každé malomestské dieťa. Autorka totiž pochádza zo známej mikulášskej garbiarskej rodiny Žuffovcov, patriacej do tzv. vyšších vrstiev, z ktorých vzišlo mnoho známych osobností, okrem iných napríklad dramatik Ivan Stodola, a to sa odráža aj v okruhoch jej spomínania.
Navyše, napriek neodškriepiteľnej spontaneite rozprávania nezaprela v sebe vedkyňu-etnografku, takže sledujúc tieto zložité príbuzenské vzťahy, zaznamenáva ich s určitou vedeckou akríbiou, kategorizuje, systematizuje a analyzuje ich; preto plasticita jej opisov má okrem osobnej a literárnej aj sociografickú hodnotu. Už len spôsob, akým sa jej z pamäti vynárajú rozmanité podrobnosti rodinných stretnutí, prezrádza, čo všetko pre ňu znamenali jednotliví členovia rodu. Nebol to klan, ale spoločenstvo, v ktorom vládla vzájomná úcta, láska, rešpekt.
Vďaka Kovačevičovej ostrému pohľadu defiluje pred nami každodenný život vtedajšej „smotánky“, jej zvyky, vzájomné styky, stolovanie, zábavy, výchova detí, vzťah k novým civilizačným vymoženostiam, ako bol automobilizmus atď. Hŕba detailov, anekdot, udalostí, no nadovšetko: Kovačevičová ukazuje, že táto spoločnosť nebola vonkoncom zápecnícka, ale svetaznalá, a v takom duchu vyrastali aj nové pokolenia. Veď členovia týchto rodov pochodili celú Európu, ovládali cudzie jazyky, o priťahujúce príklady nemali teda deti núdze.
V takomto prostredí sa formovala budúca etnografka, ktorá sa v druhej časti knihy zaoberá už prostredím bratislavským, lebo sa rozhodla pre štúdium na tunajšej filozofickej fakulte. O ňom sa veľmi nerozpisuje, skôr o období po ňom a o zamestnaniach, ktorých musela vystriedať niekoľko. Ukázalo sa totiž, že zázemie, ktoré si so sebou doniesla do Bratislavy, sa po nástupe komunistov k moci stalo veľkou prekážkou. Za tzv. buržoázny pôvod jej celé roky nedajú pokoj, meniť zamestnania musí aj jej manžel Ivan J. Kovačevič, filmár, výtvarný redaktor a grafik. To boli tie polienka (ak nie polená), ktoré musela autorka symbolicky preskakovať.
Kovačevičová nikde nehorekuje, iba konštatuje fakty, ba dokonca je vecnejšia ako v liptovskomikulášskych partiách. Podarilo sa jej poodhaliť niektoré politické zákulisia, ale ani to už nevyznieva ako žaloba, skôr ako trpká výstraha. Tam, kde sa dotýka iných oblastí než svojej, nachádzam viaceré omyly: Fedor Ballo nebol literárny vedec, ale prekladateľ, moskovská historka s Hemingwayom sa u nás nezopakovala, precenené sú aj dôsledky Mináčovho článku proti folklóru.
Dobrou orientáciou v knihe sú vysvetlivky; bez fotografickej prílohy by bola táto pútavá a poučná rodinná kronika neúplná.
