"Neskrývam, mám vzor alebo lepšie, príklad. Neglorifikujem, ani nekopírujem. Mojím príkladom je človek, s ktorým som prakticky dennodenne. Jan Železný. Honzu stačí na tréningoch, pretekoch, v súkromí, v spoločnosti, na oficiálnych fórach pozorovať. Mám šťastie, že s ním spolupracujem už siedmy rok."
IGOR KOVÁČ, bronzový medailista na 110 metrov prekážok z majstrovstiev 1997 v Aténach, najlepší slovenský atlét tohto roku.
Dvojnásobný olympijský víťaz, dvojnásobný majster sveta, oštepársky svetový rekordér, jeden z najlepších atlétov planéty posledného desaťročia Jan Železný v dobrom slova zmysle až príkro odmietol charakteristiku spolupráce s Igorom Kováčom ako "učiteľ a žiak", "kapitán a desiatnik", ba aj "starší a mladší brat". "S Igorom sme kamaráti. Navyše kamaráti, ktorí sa nikdy nepohádali," nesúhlasil Jan Železný so zložitejším rozborom, keď sa veci dajú pomenovať jednoducho.
ZAČIATOK
V decembri roku 1991 prestúpil Igor Kováč (narodený 12. mája 1969 v Krompachoch) z pražskej Sparty do pražskej Dukly. Nebol úplne neznámym atlétom, v porovnaní s Janom Železným (16. júna 1966 v Mladej Boleslavi), ale predsa nováčikom vo veľkej atletike. Oštepár končil viacročné pôsobenie v banskobystrickej Dukle, bol svetovým rekordérom z mája 1987 z Nitry výkonom 87,66 m, bronzovým medailistom z MS `87 v Ríme. Prekážkar patril "iba" medzi najlepších v Československu. Na scéne sa po odmlke opäť objavil bývalý všestranný atlét, tréner z Brna Jan Pospíšil, onedlho jeden z najschopnejších športových manažérov. Rozhľadený a výrečný muž skôr inklinuje k prekážkam, Igora trénuje v Prahe po každej stránke, Železnému je skôr poradcom. "Isteže by som nenamietal, aby bol Kováč u nás v Banskej Bystrici, ale niet lepšieho trénera, než je Pospíšil," hovorí veliteľ celého banskobystrického Armádneho športového klubu Dukla, ktorý Kováč reprezentuje od roku 1993, Ivan Čierny, zhodou okolností bývalý prekážkar na 110 m i tréner tejto disciplíny. Aj J. Pospíšil miluje prekážky. "Je to disciplína s najväčším rizikom bez možnosti opravy. Je to disciplína večnej výzvy atlétov čiernej a bielej pleti a nejde o rasistický pohľad. Tak to nikto nesmie pochopiť. Atletika je síce jedna, ale má mnohé tváre. Barometrom je obecenstvo, popularita i peniaze. Nechcem nezmyselne porovnávať, ale keď hodí Honzo trebárs 95 metrov, tak to divák zaregistruje, ale nechápe, že je to výkon porovnateľný s 9,70 sekundy na 100 metrov. Ak prekážkari zakľaknú do blokov, štadión vzrušením stíchne," nezaprel J. Pospíšil svoju náklonnosť k Igorovej disciplíne.
Na Kanárskych ostrovoch sa pred Vianocami 1991, teda po prvý raz stretli Slovák zo Spiša, ktorý vtedy reprezentoval český klub, Čech z mesta "škodovky", ktorý pre zmenu hádzal za slovenskú Banskú Bystricu, manželku má z Považia, syn sa volá Jan a dcéra Katarína. Tréner a manažér je z Moravy. "Honzo vždy trval na rovnocennom postavení, pravdaže, ja som cítil jeho príklad. Dlho mi trvalo, kým som pochopil, a podstatne dlhšie, kým som si osvojil, Železného profesionalitu. V tom mi dalo prvé sústredenie najviac," spomína Igor Kováč.
REHOĽA V MIESTACH REKREÁCIE
Európskí atléti tiahnu v zimných mesiacoch do tepla. Železný s Kováčom strávili už dlhé mesiace v Chile, v posledných rokoch rozbaľovali tréningové kufre v juhoafrickom Stellenbochi, neďaleko Kapského Mesta, teraz od 2. januára tak urobia v Potchefsikoome neďaleko Johannesburgu. Sprvoti bývali v hoteloch, vlani si prenajali domček. "Všetko sa odvíja od náročnej a tvrdej prípravy. Na štadióne sa s Honzom dorozumievame pohľadmi, z času na čas sledujeme, čo kto robí. Prvé ,odfuknutie` príde cez obed. Sadneme si, priznám sa, zapálime si, a pozhovárame sa, čo nám vychádza, čo nie. V podstate ako v práci, keď človek potrebuje na chvíľu vypnúť. Bývame na smrť unavení. Tam, neďaleko pláží, rekreačného raja pre ostatných, kladieme základ napredovania pre nastávajúcu sezónu," hovorí Spišiak prisahajúc, že syndróm "ponorkovej choroby" s Honzom ešte nezažil. "Základ je v pochopení. Pri extrémnej záťaži nemáme vždy náladu. Citlivo si ideme po-ruke. Pomerne často v daný moment niekomu z nás nie je do reči, vypočujeme sa však. Skôr Honzo mňa, viem však postrehnúť, kedy chce byť úplne sám." Čas relaxovania sa však predsa nájsť musí, aj tréning si pýta súťaženie, športového ducha zábavy i žartu. "Samozrejme, že sa hecujeme. Najobľúbenejšou súťažou sú odhody štvorkilovou guľou. Nie podľa atletických pravidiel, ale náčinie ,odšmaríme` obojručne dopredu a potom cez hlavu. Sprvoti to boli handicapové súťaže, Honzo je predsa oštepár, v poslednom čase však ideme na ostro. Hodom za seba mám rekord 24 metrov, pred seba 22 m. Nie vždy prehrám." Igor s úsmevom i s typicky zrýchlenou spišskou kadenciou slov kreslí lepšie chvíle tréningu. Hovorí aj o tom, ako on hádže oštepom a Železný preskakuje prekážky. "Na oštep som ,kopyto`. Často sa mi stáva, že oštep z mojej ruky neletí hrotom dopredu, ale naberie vodorovný smer, ako lata odhodená oboma rukami. Navyše som dosiahol tušim 40 metrov. Honzo robieva prekážky v rámci tréningu. Je to však také prekračovanie na uvoľnenie kĺbov. Pamätám si však rok 1991. Honzu sme vyprovokovali, že má krátke vzdialenosti medzi prekážkami, tak sme mu ich natiahli. Zdolal dve -tri, na ďalšej sa vyváľal. Všeobecne však na kamarátovi poznať všestranný talent. Ak by sa venoval mojej disciplíne, asi by ju zvládol solídne. Lepšie než ja oštep." V rámci trojmesačného sústredenia však majú "spoluhráči" aj skutočné chvíle oddychu. "Obaja si radi zajeme. Chodievame na pizzu, neodmietame ani morské ,príšery`. Pri večeriach si najlepšie pohovoríme. Ak hráme napríklad tenis, zapadá to do tréningu. Naším jediným športovým oddychovým odvetvím je rybačka. Pri Kapskom Meste sa ani nedá nič nechytiť," dopĺňa obraz spoločných zimných mesiacov oštepársky svetový rekordér. Do Afriky odchádzajú tentoraz 2. januára. Vianoce a Nový rok zásadne trávia v rodinnom kruhu. Až na jednu Igorovu výnimku. "Na prelome rokov 1993/94 som bol s trénerom v Chile. Slávnostné dni s vianočnými stromčekmi sa v ničom neodlišovali od našej krajiny. Ibaže sme novoročný prípitok museli zvládnuť v inom spoločenskom oblečení - šortkách a košeli s krátkymi rukávmi."
TRÉNERSKÝ ORIEŠOK, BOJ PROTI STEREOTYPU
Železného a Kováčove sústredenia sa podobajú takmer ako vajce vajcu, inak to nejde. Tréner Jan Pospíšil si z roka na rok láme hlavu, ako naštrbiť stereotyp. "Budúci rok bude o čosi iný. Igorovým partnerom bude po celý čas Fín Antti Haapakoski, Železnému bude robiť spoločnosť známy Brit Steve Backley. Má to viacero významov. Tréneri i pretekári sa na nás z bývalých krajín východného bloku pozerajú stále trochu zvrchu. Pomaly chápu, že žili v omyle. Moji zverenci popri nich tiež rastú, keď už v ničom, tak sa aspoň zdokonaľujú v angličtine. Antti s krkolomnou fínčinou už prehodí slovo-dve po česky, my zase po fínsky ("Na zdravie sa po fínsky povie: heleken keleken, viem aj zopár nadávok," potvrdil Igor Kováč).
ŽELEZNÝ O KOVÁČOVI, KOVÁČ O ŽELEZNOM
Oštepársky svetový rekordér: "Vždy sme si rozumeli a ťaháme to spolu už pekných pár rokov. Nikdy sme sa spolu nepohádali, myslím si, že je to pomerne dosť v ľudských vzťahoch. A to sme spolu celé mesiace. Vážim si Igorovu cieľavedomosť a vytrvalosť. Dovolím si povedať, že v tomto roku dospel. Dlhší čas som tušil, že bude behať veľmi rýchle časy. Mali sme v skupine viacero ľudí, ktorí to vzdali. Igor húževnato, premyslene a dôsledne postupoval k premeneniu svojej šance, využitiu svojho talentu. To na ňom obdivujem. Moja cesta bola strmejšia, k úspechu som sa dopracoval skôr. Igor statočne dokázal čakať, až vyzrel."
Bronzový medailista z MS `97: "Spomenul by som tri vlastnosti, pre ktoré považujem Železného za veľkého človeka, opakujem, pre mňa je vzorom. Čisto v športe je to perfektný profesionálny prístup. Druhou obdivuhodnou vlastnosťou je mimoriadna ľudskosť. Keď to dám dohromady, je to fair play vystupovanie za každých okolností. Som mu vďačný. Môj vzostup bol postupný, niekedy som cítil, že azda pomaly vzostupný. Práve Jan Železný mi dodával odhodlanie, bol jedným z mála ľudí, ktorí stopercentne verili, že raz mi to vyjde. Ľudskou formou mi vedel a vie dohovoriť, aby som pochopil to, čo som možno nechcel pochopiť. Pravda do očí od skutočného kamaráta však nie je nikdy nepríjemná."
SLÁVNI O SLÁVE
Obaja kamaráti sú skôr introverti. Nie neprístupní ľudia, zrelí muži, ktorí si dokážu chrániť súkromie. Ak si zoberieme na pomoc zverokruh, Honzo je Rak, Ižo Blíženec. Nemali by byť podobní, asi ani v skutočnosti nie sú, vonkajším prejavom sa však príliš nelíšia. Ak ich nazveme priateľskými skôr v užšom kruhu, nenápadne vtipnými, možno sa nepomýlime. Obaja si nadovšetko vážia rodinu, miesta, kde sa narodili. Slovenský prekážkar si slávy zatiaľ príliš neužil. "Až tento rok sa mi začali napĺňať atletické túžby. Nepociťujem to ako slávu, hoci badám zmeny. Napríklad, začali ma brať vážne americkí atléti. Tí sú skôr horenosi, ale už ma zdravia," povedal atlét, ktorý po skvelom aténskom "bronzovom" behu chvíľu postál a sledoval na veľkej obrazovke záznam, aby sa utvrdil, že je skutočne tretí. Potom pokojne zašiel do tunela a odpovedal nám ledabolo: "Však ste to videli." "Na druhý deň som si ale pomaly začal uvedomovať, čo som dosiahol. Cítil som sa o pol metra vyšší," tvrdí prekážkar. Tréner Jan Pospíšil, už s odstupom času, poznamenal: "Igor skvele zvládol situáciu, že už je niekým." Spišiak netají, je to príklad Honzu Želeného, lebo ten je skutočne pán Niekto. "Človek sa začne zamestnávať športom v prvom rade kvôli sebe, vlastnej zábave. To je však začiatok. Človek sa snaží aj pre slávu, nepopriem. Je to pozitívny pocit. Teším sa na slávne okamihy, je to čas uvedomenia si, čo som dokázal, čo som si musel trebárs odriecť. Hlavou sa mi preženie myšlienka, že nik na tomto veľkom svete nie je v hode oštepom lepší. Prirodzene, musím si pripomenúť, že som v tú chvíľu najlepší v hode oštepom, v ničom inom a hod oštepom skutočne nie je ,pupkom sveta`. Je tisíc dôležitejších činností, dokonca desiatky dôležitejších, než je samotný šport, v ktorom sláva dosť vystupuje do popredia. Preto je najdôležitejšie zostať rovnakým ako na začiatku, alebo sa o to aspoň zo všetkých síl snažiť, lebo človek ťažko zostane úplne rovnaký," zamyslel sa jeden z najlepších atlétov posledného desaťročia vôbec Jan Železný.
Atletika je kráľovnou športov, ľudskou činnosťou večnej výzvy. Na Igora čaká čas zabehnúť 110 m prekážky pod 13 sekúnd. Veľmi by to chcel docieliť. Honzo hodil rukavicu stometrovej hranici. Vlani sa k nej v Jene priblížil na jeden a pol metra (98,48 m). Železný má vo svojej zbierke už zlaté medaily z OH (Barcelona `92, Atlanta `96) a MS (Stuttgart `93 a Göteborg `95), nebol však majstrom Európy. Kontinentálny šampionát je približne o pol roka v Budapešti. Atletika je športom mnohých výziev. Čakajú na veľkých kamarátov, ktorí sa ešte nikdy nepohádali. Čakajú, aby Jan Železný a Igor Kováč trebárs splnili želanie trénera a manažéra Jana Pospíšila. Ten ho v Aténach vyslovil pre seba, navonok k nikomu, ale pohľadom k nebesám. Po Igorovom triumfe priam vykríkol: "Chlapci moji, prečo vám to už konečne raz nevyjde naraz!" Aj to je výzva.
FOTO: Oštepár Jan Železný
Autor: FOTO - ARCHÍV
