Dušan Taragel a Jozef Gertli-Danglár (inak deliaci sa o kanceláriu v jednej nemenovanej reklamnej agentúre) "iba" vyčarovali knižku plnú bláznivých "antirozprávok", výstražných príkladov, zdvihnutých ukazovákov a nádherných ilustrácií pre neposlušníkov všetkých kategórií - Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov, ktoré bleskovo putovali z pultov kníhkupectiev pod vianočné stromčeky. Keby ste však od autorov chceli "vypáčiť", ktorý z príbehov je ušitý priamo na nich, neprezradia nič. Oni vraj tými neposlušnými deťmi z knihy určite neboli...

# Naozaj ste obidvaja boli také dobré deti?

Taragel: "Mám pocit, že sme boli normálne, obyčajné deti. Ja som sa napríklad celkom dobre učil."

Danglár: "To je pravda, ja som mal dvojku až niekedy na druhom stupni."

Taragel: "My sme si vlastne v komunizme odbili veľmi bezstarostné detstvo. Nemali sme problémy, starosti, moji rodičia nepili, nebili sa medzi sebou..."

# Nič z knihy teda na vás neplatí?

D: "Keby platilo, už by sme tu neboli. Boli by sme niekde v cirkuse, alebo by nás niekto odniesol vo vreci."

T: "Tú knihu vážne netreba brať ako mindrák z detstva. Také mindrákové veci vznikajú niekedy v dvadsiatke, keď človek píše básnické zbierky na počkanie. To náš prípad nie je."

# Texty a ilustrácie žijú v knižke v dokonalej symbióze. Napokon, sedíte v jednej kancelárii... Ako a kde sa teda knižka rodila?

D: "Samozrejme, nefungovalo by to tak, že niekto napíše celú knihu, odovzdá ju druhému, a ten dodatočne nakreslí obrázky k textu. Robili sme to po celý čas spolu, konzultovali sme, niekedy sme sa aj pohádali... Dušan napríklad napísal nejakú vulgárnu, surovú rozprávku, a keď som k nej nakreslil adekvátny obrázok, tvrdil : "Toto tam predsa nemôžeme dať, to je strašne surové!" Hovorím mu: "Veď tak si to napísal, presne toto tam je." Bránil som sa robiť z tých príbehov limonády.

T: "Ale nakoniec sme z toho aj tak nič nevyhodili, že ? Aj keď, podľa mňa je tam naozaj pár brutálnych obrázkov. Keď som videl chlapčeka, ktorému zašívajú ústa, vtedy som vyskočil a povedal som si: "Ježišmária - veď my chceme, aby to kupovali mamičky. A keď otvoria knihu na tejto strane, hneď ju zavrú a ujdú z kníhkupectva..." Ale zasa až tak strašne sme sa nehádali. Jozef nemá vôbec hádavú povahu, to skôr ja som taký ufrfľaný..."

# Prečo ste sa vlastne rozhodli napísať knihu práve pre neposlušné deti? Inšpiroval vás váš syn?

T: "Nie, tie rozprávky vznikli akosi samovoľne. Prvé sa začali objavovať v Kultúrnom živote, kde sme mali na starosti jednu stranu a vymysleli sme si tam Killer revue - niečo ako časopis pre nájomných vrahov a kultivovanú vraždu. Snažili sme sa to robiť ako odborný časopis. Povedali sme si, keď majú svoje periodikum záhradkári, nech ho majú aj zločinci. Potom raz nebolo čo napísať, a ja som dostal nápad - napísať rozprávku, ktorá sa skončí zle. A zafungovalo to - ľuďom sa to páčilo. Boli aj takí, ktorí hovorili "To je hnusné, to sa nedá čítať", a možno to ma povzbudilo. Chcel som to postaviť práve na tej odlišnosti. Aj keď, som si istý, že vo svete takýchto rozprávok už vzniklo veľa... Na druhej strane, také prostonárodné slovenské povesti - tam je tých vrážd a sexu a príšer."

D: "To sú predsa ukážkové horory. Najmä v tých pôvodných, neučesaných, bolo bežné, že matka rozštvrtila svoje dieťa, alebo drak zožral všetko živé okolo seba."

# Takže Taragel a Danglár ako pokračovatelia prostonárodných slovenských povestí?

T: "To nie. My nie sme pokračovatelia ničoho. Okrem toho, ja som veľa tých rozprávok ako dieťa neprečítal, a myslím, že ani Jozef nie je pod vplyvom Fullu alebo niekoho podobného."

# V čom ste teda listovali ako deti?

D: "V Rýchlych šípoch... Inak, keď som bol v tom veku, že som mal čítať rozprávky, bol som taký lenivý, že sa mi ani nechcelo čítať. Takže som čítal až neskôr. Vinettoua, Tarzana a podobné veci. Keď hovoríme o vplyve, to je veľmi jednoduché. Dnes, keď pochodíte kníhkupectvá, a listujete v tých rozprávkových knihách, je tam predovšetkým veľa všelijakých krásnych princezien, a je to všetko také nechutné, sladké a milé...Vtedy si vždy hovorím: ,Pepe, vieš čo sa ti nesmie stať, čomu sa musíš vyhnúť.` Ale Dušan o princezničkách ani nepíše, takže problémy som nemal."

# Neboli ste zlé deti, nemáte zlé deti, neštvú vás zlé deti, prečo teda knižka plná neposlušných detí?

T: "Ono je to celé hra so slovíčkami. Veľmi často sa tam napríklad opakuje výraz ,ja sa z teba zbláznim`, ktorý rodičia opakujú svojim deťom asi tristokrát denne. A dieťa si za tým očividne nevie nič predstaviť. V jednej rozprávke sa napríklad všetci zbláznili, ale nikde nebolo vysvetlenie, čo sa vlastne stalo, ako to skončilo. Sú to skrátka ustálené spojenia, ktoré deti nejakým spôsobom vnímajú, možno cítia, čo je za nimi, ale nevedia si ich predstaviť, a ja som ich v rozprávkach využil. A trochu som aj chcel, aby sa deti naučili, že významy slov nie sú nemenné a večne dané. Taký pohreb - v každom prípade veľmi smutná, uplakaná záležitosť. Ale keď sa naň pozrieme z úplne iného pohľadu, môžme sa aj baviť a veľmi nasmiať."

D: (Smiech.)

T: "No vážne. Treba na to dávku čierneho humoru, aby sme takéto veľmi vážne veci pretočili hore nohami, a zrazu ich vidíme ako smiešne. Tie rozprávky sú vlastne životné situácie prehnané do absurdna. Veď, aby sa niekto celý život neumýval a smrdel zavretý v chlieve?"

# Aké reakcie zbierate na knižku? Veľa ,dospelákov` je z nej doslova nadšených, ale čo deti?

T: "Veľa známych sa mi sťažuje, že ich deti odmietajú čítať akékoľvek knihy. A poznám to aj ja, môj syn mal tiež obdobie, keď ho to vôbec nebavilo, až ja som ho trošku prinútil. Podstrkával som mu knihy, u ktorých som mal pocit, že by mu mohli dokázať, že literatúra je silnejšia ako iné médiá. Konkurencia písanému slovu je dnes neuveriteľná. Tridsať kanálov v televízii, počítačové hry, Internet. Za komunizmu sme to mali jednoduché. Hrali sme sa na vojakov, chodili do krúžku mladých prírodovedcov a modelárov. Dnes? Dvadsaťštyri hodín je pre deti nič. Touto knihou sme chceli tú silnú konkurenciu nejako prekopnúť. Tak sme ju aj vystavali - je tam veľa obrázkov, kratšie príbehy, keď človek knihu otvorí, malo by ho hneď niečo zaujať."

# Ale predsa, videli ste už, ako sa zatvárilo dieťa, keď ju zobralo do ruky?

T: "Niektoré sa rehocú ako kone, iné prekvapene gúľajú očami, a bolo zopár aj takých - najmä tých menších, ktoré sa urazene rozplakali, pretože si mysleli, že po prečítaní knihy príde po ne Krum a odnesie ich vo vreci niekam preč. Podľa mňa sú pre deti trochu nezrozumiteľné najmä tie konce. Čakajú klasický poučný koniec, ale tam vlastne žiadny koniec nie je. Je to postavené na nonsensovom humore typu Monty Pythona.

# A čo taký Dahl? Na knihu už sa začína lepiť charakteristika - veď to je predsa slovenský Dahl...

T: "Čítal som od neho rozprávku Hastrošovci, tá bola výborná. Ale väčšmi sa mi páčia jeho hororové poviedky, s dobrou, silnou pointou. Určite tam nie je jeho priamy vplyv."

# Vy máte okrem všetkých týchto zlých detí z knižky ešte jedno spoločné dieťa - prvorodenca a maznáčika Rogera Krowiaka. Čo je s ním, žije?

D: "Žije, žije, momentálne niekde cestuje, a chce sa vrátiť na scénu."

T: "Na jeseň budúceho roka by mal byť skompletizovaný a vyjsť ako veľká kniha Rogera Krowiaka. A možno mu napíšeme ešte nejaké nové príbehy a diely."

# Ako sa pracuje spisovateľovi a ilustrátorovi v reklame, alebo, ako sa tvorcovi reklám píše a kreslí knižka pre deti?

T: "Boli sme šťastní, že sme tú knihu stihli popri "normálnej práci" a dokázali sme si, že vieme robiť aj niečo iné, ako vymýšľať reklamné slogany. Reklama je niečo, čo niekde mesiac visí, a potom zmizne. Kniha zostane. Možno dvadsať rokov, možno viac. A potom ju niekde v knižnici môže objaviť ďalšia generácia detí... To je pre nás rozhodne dôležitejšie ako reklama na zubnú pastu."