Kto si ešte pred vianočným "útokom" televíznej obrazovky stihol pár dní pred sviatkami vychutnať na ČT2 dokument Nesmrtelný život a smrt Mikiho Volka, rokenrolového krále, a pýtal sa, odkiaľ sa tento nezvyčajný film vzal, nemal lepšiu možnosť, ako siahnuť po knihe Deník aneb smrt režiséra. Autor sebazničujúcej, poburujúcej, no čítavej spovede, režisér spomínaného dokumentu - Igor Chaun, je v ČR už dostatočne preslávená (v každom slova zmysle) osobnosť. Svojimi dokumentárnymi filmami (Velmi uvěřitelné příběhy, Otec, matka a já..., Léčba Klausem, niekoľko dielov cyklov GEN a OKO...), ktoré bez výnimky dlho a búrlivo rezonovali v spoločnosti, aj nekončiacimi sa výstrelkami a provokáciami. (Medzi ne sa zaradil aj prvý diel Chaunových denníkových zápiskov, ktorý vyšiel pred dvoma rokmi.) Recenzie na seba ponúka už samotná kniha. Chaunovými úvahami o tom, prečo Deník vznikol: priznáva tu svoj "silný sklon k permanentní a bolestní sebareflexi", zároveň tvrdí, že Deník bez jeho kontroly "počal žít svým samostatným životem". Predpovedá, že kniha bude označená za "choromyslný produkt grafomana", a "cynickou pornoautobiografii", inde alibisticky dodáva: "nechci spasit celé lidstvo, sebe chci spasit". Iný pohľad ponúka aj uverejnená Chaunova komunikácia s vydavateľmi. V Torste Deník odmietli ako príliš filmový, málo literárny, dokonca so zlým jazykom a slovosledom, v Českom spisovateli ho označili za "skutočný, autentický denník, na rozdiel od tých útvarov, čo sa za denníky vydávajú". (Nakoniec Deník vyšiel ako ďalší zo samovražedných kúskov Votobie). Pravdu majú, vrátane autora, všetci. Knihu po literárnej stránke môžu kritici odvrhnúť po prvých riadkoch. Deník je chaotickou zmesou žánrov, tém, jazyka. Chaun v ňom bez rozmyslu ukladá za seba filozofické úvahy, klasické rozprávanie, útržky telefonátov, rozhovorov, filmových námetov, absolútne nestráži tok svojich myšlienok, pocitov. Je to vlastne tvarovo labilná surovina, ktorú by konzervatívnejší a útlocitnejší redaktor zredigoval a vyškrtal - najmä jednoznačne narcistické a samoľúbe pasáže, kde Chaun uverejňuje celé rozhovory, ktoré s ním v českých periodikách za dobu 1993-95 vyšli - možno na tretinu. Samozrejme, Chaun samoľúbym a narcistickým človekom je. (Kto iný by o sebe vydával napospas verejnosti dva šesťstostránkové denníkové zápisky?) Ale Deník je, či už uveríme, alebo to budeme považovať za pózu, plný predovšetkým bolestného pochybovania a opovrhovania sebou samým. Chaun je znechutený zo svojho "hmýrenia sa" na tomto svete, z túžby po úspechu a sláve, ktorej v kruhu pražskej "akože-smotánky" tiež neodolal, frustrovaný z toho, že nemá za sebou svoj "celovečerák", na druhej strane uvažujúci, či to je dôležité. Pre pasáže z osobného života sú tiež najpriliehavejšie jeho vlastné slová o "vyrvávání kusů živého masa". Odhaľuje svoje erotické výstrelky, promiskuitu, citovú nestálosť, aj svoje traumatické vzťahy: k nebohému otcovi, sestre, a predovšetkým matke (a dodáva: "To není nadsázka. Vše naopak zaostává za realitou. Ta je nepopsatelná a nedokazatelná. Protože nikdo jiný by pnutí naši rodiny psychicky nevydržel.") Kniha asi nie je tým, čo obzvlášť poteší kritikov, prísne trestajúcich každé vymknutie sa z ich literárnych teórií. Čitateľmi svojou autenticitou, živosťou, úprimnosťou zatrasie. Tak ako to Chaun túži robiť odjakživa.